Francúzsky pracovný džihád

Tisícky mladých ľudí pochodujú po parížskom bulvári, mávajú narýchlo vyrobenými transparentmi, počujeme la révolution permanente a "všetku moc ľudu".
Keď v jeden studený marcový deň obsadili ctihodnú Sorbonnu aktivisti z Ľudového oslobodzovacieho hnutia, protestujúci proti zákonu o "prvom zamestnaní" (známom ako CPE) -- to predsa musí byť nový máj ´68!
Lenže comparaison n´est pas raison, podobnosť ešte nie je dôkaz, ako hovoria Francúzi.
Teraz tu nie sú maitres a penser, majstri ideí, aby sformulovali teóriu prevratu, ktorý ukončí všetky prevraty. Len banda casseurs, rabiátov, ktorí narobili na starožitných knihách škody za milióny eur.
Keď ich vytlačili, Sorbonna sa zatvorila a stretnutia sa presunuli na očarujúce blízke námestie. Stále nikde žiadni intelektuáli. Len pár sloganov -- Utópia alebo nič, Nech žije komunizmus, Dostaneme len to, čo si sami zoberieme. Mnoho rozbitých okien, vyrabovaných kaviarní, zápalných fliaš a zranených policajtov zo zásahových jednotiek.
Potom sa boj presunul na kedysi slávny bulvár St. Michel. Minulý týždeň bolo oproti Luxemburským záhradám "poškodených" (eufemizmus pre zničenie) päťdesiat áut. Výtržníci si stále čoraz viac trúfajú. Maskované tridsať- až päťdesiatčlenné bandy vnikajú do škôl, robia hurhaj, zastrašujú študentov a učiteľov.
Francúzske médiá tomu rozumejú: Odhodlaná mládež sa zmobilizovala proti novým kontraktom, odbory sú s ňou, nič ich nezastaví...
Toto nádherné hnutie mládeže sa podobá oveľa viac "komiksovej vojne" kvôli karikatúram proroka ako máju 1968?
Predák Socialistickej strany Francois Hollande žiada okamžité stiahnutie zhubného CPE. Konferencia rektorov vysiela delegáta k premiérovi, aby pozastavil strašné CPE a začal šesťmesačné "obdobie dialógov a reflexie" v záujme sociálneho zmieru, doslova apaisement... Alebo skôr v záujme appeasementu? Vodcovia odborov a študentských zväzov žiadajú: Odvolajte CPE, lebo...!
Sú to tzv. umiernení. Čiže tí, ktorí na verejný majetok neberú sekery. Požadujú len rešpekt -- rešpekt kvôli svojmu náboženstvu a pracovnoprávnych istôt.
Demokracia si vyžaduje rokovanie medzi protichodnými nárokmi. Aj medzi právom na pracovnoprávne istoty, aj právom chodiť v pokoji do školy. Demokracia sa riadi voľbami a zákonmi; davy vládnu ohňom a mečom.
V čase "komiksového džihádu" mierni európski moslimovia žiadali zákony proti rúhaniu, kým rozvášnené masy pálili európske kultúrne centrá, ambasády a zástavy. Radikáli žiadali, aby dánska vláda nechala useknúť karikaturistom ruku; ich miernejší bratia žiadali oficiálne ospravedlnenie. Zaslúžili si tie karikatúry taký vražedný hnev? Zaslúži si ten detský krôčik k pružnejšiemu zamestnávaniu mladých ľudí, ktorí čelia 23-percentnej nezamestnanosti, taký tvrdý odpor?
Stovky ľudí v týchto násilnostiach okradli a zbili, niektorých vážne zranili, ale médiá sa vytešujú z mladíckej bujarosti revolty. Ako vraj môže byť premiér de Villepin taký hluchý k žiadostiam desaťtisícov demonštrantov?
Sú to rozvášnení mládežníci, takých demonštrovalo v marci 2003 osemdesiattisíc. Vtedy kričali: Žiadnu krv kvôli rope. Ich hrdinom bol... vtedajší minister zahraničia Dominique de Villepin, uctievaný za protivojnovú reč, ktorú predniesol v OSN. No George W. Bush, ktorý nepočúva mierové pochody v Európe, išiel tvrdohlavo do vojny v Iraku.
V marci 2003 si Francúzsko vybralo apaisement. Ešte sa niekto čuduje, že tú istú krajinu dnes sužuje násilie?

Autorka je americká spisovateľka, od roku 1972 žije v Paríži.