Dobre zvládnutý abdikačný proces vyvolal vlnu súcitu s chudákom ministrom obrany, ktorý podľa všeobecnej mienky vlastne vôbec za nič nemôže. Zároveň sa ozvali hlasy na abdikáciu údajných skutočných vinníkov.
Dnes je takmer isté, že toto nešťastie patrí do kategórie tých, ktorým sa dalo zabrániť, keby... Bolo by naozaj neseriózne viniť z priamej zodpovednosti za letecké nešťastia politikov. Lenže v hypercentralizačných kultúrach môže ozajstná zmena prísť len z najvyšších politických miest. Dvadsaťsedem mesiacov je politicky veľmi dlhý čas na to, aby človek mohol vykonať zásadné zmeny chorej kultúry organizácie, čiže celého rezortu. To, že minister obrany nemal pred nástupom ani najmenšie politické predpoklady na prevzatie takého náročného rezortu, by samo osebe nemuselo predstavovať problém. To, že ani po dvoch rokoch nechápal základný bezpečnostnopolitický pojmový aparát, by sa tiež dalo odpustiť. Prinajmenšom je na zodpovednosti politickej strany, aby si dobre premyslela, ktorý politicky nominovaný post si vyžaduje určité kvalifikácie. Lenže nikto nezbaví ministra zodpovednosti za to, aký štýl práce nasadí, koho si vyberie za najbližších spolupracovníkov, koho názory ignoruje a ktoré preferuje. Nemôže sa zbaviť ani zodpovednosti za to, že niektoré názory sa mu neprezentovali. Možno filtráciou cez kanceláriu alebo tým, že atmosféra strachu, bagatelizácie či rezignácie zabránila tomu, aby sa ich dozvedel. Minister má právo a povinnosť pýtať sa, prečo bola určitá informácia napísaná, prečo nejaký jednotlivec spochybňuje všeobecne prijímané postuláty a závery, aké sú alternatívy všeobecne prijímanej pravdy. Ide o politické umenie, na ktoré nemá talent každý človek. Keby ho mal, dnes je rezort oveľa ďalej, nebola by zastavená reforma, nemali by sme zákon o vojenskej službe, ktorý naše ozbrojené sily kompartmelizoval (fragmentalizácia armády), a najmä žoldnierizoval (nie je to totožné s profesionalizovaním), nemali by sme šéfa ozbrojených síl, ktorý podľa personalistických kritérií moderných ozbrojených síl nemohol prekročiť hodnosť majora.
Hľadá sa vinník medzi živými a mám pocit, že systém ho už má. Politici žiadajú hlavu veliteľa vzdušných síl. Veliteľa, ktorý je vo funkcii sotva tri mesiace. Nikto sa nepýta, či by konečne nemohlo ísť o jedného odvážneho a inteligentného medzi masou oportunistov, zbabelcov a "jednoduchov" v generálskej uniforme. Ako zástupca nemohol za jeden rok urobiť v hypercentralizačnej kultúre nič zásadné. Všetci tí, ktorí mali možnosť za roky v exekutívnych funkciách niečo zmeniť, ktorí odignorovali množstvo iniciatív a vážnych upozornení, v teplom závetrí sledujú osud jedného chudáka, ktorý to za nich schytá, lebo sa v nesprávnom okamihu vyskytol na nesprávnom mieste.
Tým sa veliteľa vzdušných síl nezastávam. Možno nebude mať odvahu buchnúť päsťou a trvať na zmene priorít cez hordu obštrukcionistických ministerských úradníkov archaického systému štátnej správy. Možno nebude mať ľudskú veľkosť pochopiť aroganciu odbornej nafúkanosti a obmedzenosti tých, ktorí nepoznali tak, ako on sám, nič iné než zadubené armádne prostredie. Bez urážky, ide aj o letcov, ktorých osobne poznám a sám som niektoré veci pochopil až po odchode do civilu. Ibaže, čo ak je práve v jeho osobe nádej na hlbokú obrodu vzdušných síl? Čo ak mu nový, dúfajme, že osvietenejší, minister vytvorí podmienky na zmeny a opatrenia, ktoré pomôžu odstrániť hĺbkové príčiny katastrof, ktorým sa dá predísť? Posledný vážny odhalený predpoklad leteckej nehody vojenského dopravného lietadla (pristátie s nevysunutým podvozkom) sa stal pred viac než trinástimi rokmi. Medzitým som bol aj sám neraz svedkom, ako sa v letectve často ťahal lev za chvost. Možno je už rozhodnuté a možno už podal abdikačný list, lenže za úvahu stojí spýtať sa, či máme pripraveného vhodného nástupcu a aké to bude mať dôsledky.
Autor bol zástupca náčelníka generálneho štábu pre operácie a
generálny riaditeľ sekcie vojenského vzdelávania na ministerstve obrany
(roky 2001 az 2004 ).