Podľa Ústavu pamäti národa (ÚPN) boli tajnými spolupracovníkmi Štátnej bezpečnosti (ŠtB) všetci, ktorých ŠtB ako svojich tajných spolupracovníkov zaregistrovala.
Agentománia spôsobila, že v to verí aj veľa novinárov a značná časť verejnosti. Ba veria, že všetci zaevidovaní spolupracovníci ŠtB aj naozaj udávali.
V skutočnosti títo údajní pomocníci ŠtB totalitu nezriadili ani neriadili. Napriek tomu sú na pranieri práve len oni.
Občan, ktorého meno sa zjavilo v evidencii ŠtB, môže prísť o prácu i dobré meno. Rozhorčení susedia mu beztrestne nadávajú do fízlov a jeho dieťa dostane v škole prezývku "eštebák". Všetko na základe výsledkov práce štátneho orgánu, ktorý sa chráni klauzulou, že za zverejnené zoznamy ŠtB nezodpovedá.
Podlosť konania, vedomú spoluprácu občana s ŠtB, má dokazovať zaregistrovanie jeho mena dôstojníkmi ŠtB, príp. jeho podpis. Pritom zákon o dobe neslobody č. 480/191 Zb. už dávno potvrdil, že totalitný režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony. Dokumenty politickej polície z čias totality preto nemožno považovať za bezvýhradne objektívne, pravdivé a hodnoverné. O tendenčnosti materiálov ŠtB sa možno ľahko presvedčiť prečítaním akéhokoľvek vyšetrovacieho spisu, správy o činnosti či úlohách ŠtB pri terorizovaní občanov.
Keďže archív ŠtB bol čiastočne skartovaný a čiastočne rozkradnutý, niektoré zväzky spolupracovníkov nejestvujú. Nejestvujú preto ani podpisy všetkých údajných spolupracovníkov. Časť podpisov bola sfalšovaná (čo potvrdzujú aj grafologické posudky). Ale aj v prípade, že sú podpisy pravé, niet dôvodu považovať ich za výraz dobrovoľného súhlasu. Medzi dôstojníkmi ŠtB a verbovaným agentom nebol rovnocenný vzťah ako pri podpise obchodnej zmluvy. Mnohí občania boli vydieraní a nútení k spolupráci. ŠtB mohla občana "verbovať" s využitím celej škály násilných, až kriminálnych metód. O všetkých, ktorí boli k sľubu spolupráce nútení, platí, že boli obeťami totalitnej tajnej polície. Ešte raz -- obeťami, nie strojcami spolupráce, ba ani pomocníkmi z vlastnej vôle. Či sa po takto vynútenom prísľube naozaj informátormi stali a niekomu uškodili, môže preukázať len nestranné vyšetrovanie, prípadne rozhodnutie súdu.
V prípade údajných spolupracovníkov ŠtB však neplatí prezumpcia neviny. Rozsudok je vynesený vopred. Keď by sa občan aj chcel na súde brániť pred neoprávneným osočovaním, ako svedkovia budú vystupovať proti nemu dôstojníci ŠtB -- ako kedysi.
Jasnozriví ľudia, najmä tí, ktorí prišli do bezprostredného kontaktu s represívnymi orgánmi totalitného štátu, dávno upozorňovali na zvrátenú podstatu označovania údajných spolupracovníkov tajnej polície. Adam Michnik (Zlosť a hanba, smútok a hrdosť, Kalligram Bratislava 2006), poľský bojovník za slobodu a viacnásobný väzeň komunistického režimu, napísal už pred rokmi: "Myšlienka lustrácií má pomôcť odhaliť agentov štátnej bezpečnosti. Problém je však v tom, že sa to deje na základe dokumentov, ktorých cieľom bolo terorizovanie občanov, ktoré táto bezpečnosť vyhotovovala počas dlhého obdobia diktatúry. Dnes majú byť tieto dokumenty základným zdrojom informácií o postojoch ľudí, a tými, kto ich pravdivosť bude overovať, sú bývalí funkcionári ŠtB. Ťažko by bolo vymyslieť paradoxnejší triumf komunistickej minulosti nad súčasnou demokraciou."
Aj slovenskí zákonodarcovia by už mali precitnúť a zaujať postoj k chápaniu práva, aké priniesla prax ÚPN. Treba prestať veriť na rozprávky o odmenení dobra a potrestaní zla prostredníctvom agentománie. Počas celého obdobia po novembri 1989 boli lustrácie v prvom rade nástrojom vydierania a politických likvidácií. Očistu spoločnosti nepriniesli, ale nové krivdy áno.
Aj keď spravodlivosť dosiahnuť nevieme, z minulosti sa možno poučiť tak, aby nové generácie neopakovali chyby predchádzajúcich pokolení. K tomu je potrebná novelizácia zákona o pamäti národa. Mala by rozšíriť právomoci ÚPN a umožniť vyšetrovanie udalostí z čias neslobody. Vytvoriť z ÚPN inštitúciu na dôkladné skúmanie najnovších dejín a popularizáciu poznatkov. Do nového rámca treba začleniť aj vzťah ÚPN k zvyškom archívov ŠtB. Mali by sa stať predmetom nestranného skúmania, a nie zdrojom nového porušovania práv občanov.
(Autor bol v rokoch 1990 -- 1991 podpredsedom vlády SR)
Vladimír Ondruš, publicista