Ad: Prezident sa prestal zdráhať -- Tóth bude ministrom, HN 24. 5. 2005
S hlbokým údivom som si prečítal článok Prezident sa prestal zdráhať -- Tóth bude ministrom, v ktorom sa účtuje so situáciou kultúry na Slovensku, hľadá sa liek u tých správnych kompetentných ľudí. Tvrdenia Petra Táboryho z NKÚ nepotrebujú komentár. Myslím si, že sa autori mohli skôr zaoberať kompetentnosťou ľudí (počnúc nastupujúcim ministrom až po analytika Matúša Pošvanca z Nadácie F. A. Hayeka) než hľadať cestu, ako okresať to, čo potrebuje, naopak, prilepšiť.
Chcel by som polemizovať najmä s názorom Matúša Pošvanca, ktorý tvrdí: "Aj na Slovensku už funguje viacero súkromných galérií, kde sa úspešne stretáva kultúrna obec či obchodníci s umením. Kultúrne inštitúcie by mali fungovať na komerčnom princípe s minimálnou potrebou dotácií. V oblasti kultúry je pritom často komplikované odsledovať efektívnosť vynakladania prostriedkov štátu."
Ak môžem súhlasiť s citovaným, tak len v závere. Problém s transparentnosťou nie je iba problémom kultúry. Túto informáciu preto vnímam skôr ako účelovú. Rád by som sa spýtal Matúša Pošvanca, ktoré sú to tie súkromné galérie, kde sa stretáva kultúrna obec či obchodníci s umením. Ako výtvarník viem, že na Slovensku máme iba jednu súkromnú galériu Priestor, ktorá je porovnateľná s ostatnými kvalitnými galériami vo svete. Potom je tu Galéria HIT, ktorá dáva priestor mladým menám -- táto aktivita je na Slovensku ojedinelá. Ďalej Danubianu, veľkú súkromnú galériu, bohato dotovanú z privátnych zdrojov, ktorej kvalita je úbohá a neporovnateľná už napríklad len so spomenutými galériami -- je to skôr horší stredný prúd. A máme ešte aukčný dom SOGA, kde sa snažia predávať i súčasné umenie. To sa však až tak nepredáva práve pre absenciu trhu s výtvarným umením na Slovensku. Ešte máme veľmi úzko špecializovanú galériu Komart, potom Tranzit, Galériu Linea či Nova. O dramaturgii týchto priestorov by sa dalo diskutovať. Ostatné súkromné galérie sú skôr galériami na papieri. Kvalitatívne sú s už spomenutými galériami neporovnateľné a dávať do kontextu okresávanie financií pre štátne galérie s neporovnateľnou činnosťou týchto malých galérií je hrubo neproporčné. Myslím si, že relevantných galérií je u nás málo. Po prečítaní článku som sa spolu s kolegami z výtvarnej obce musel zasmiať so slzami v očiach -- ktože sa to pasuje za odborníka vo výtvarnom umení. Zaujímavé je, že redaktori neoslovili niekoho z umeleckej obce. Resumé by bolo iné, možno neželateľné. Názor Matúša Pošvanca vnímam ako hrubú neznalosť pomerov v tejto oblasti a zavádzajúci širokú verejnosť. Zaujímala by ma aj situácia ďalej za Bratislavou -- ako sa tam stretávajú obchodníci s umením s výtvarníkmi. Môžete mi menovať tie priestory?
Inštitúcie ako SNG sú finančne podvyživené, ak si porovnáme situáciu so západnými krajinami, kde pochopili edukačnú silu umenia. Štátne galérie tam nakupujú i súčasné umenie, pracujú s divákmi, vytvárajú určitý kultúrny kontext, ktorý je cenený. O tom, že tam vychádzajú i knihy a katalógy, ktoré sa u nás takmer prestali vydávať k výstavám, ani nevraviac. Slovenská spoločnosť (najmä jej politickí vodcovia) rezignovala na silu kultúry a iba sa posúva hlbšie do komerčnej roviny. Sú tu však hodnoty, ktoré sa nedajú kupovať ani chrániť bez financií, je povinnosť spoločnosti starať sa o to (nechcem otvárať žalostnú otázku stavu depozitov štátnych a mestských galérií). Výtvarníci sú na úplnom chvoste rozpočtu, o podpore súčasného umenia radšej pomlčím. Situácia je podštandardná, už len keď ju porovnám s Prahou. Priestor na umenie je na Slovensku malý až malicherný a čoraz viac ohrozovaný štátom samotným.
Stanovisko redakcie: Nikto nespochybňuje fakt, že v kultúre na Slovensku nie je toľko peňazí, koľko by sme si mnohí želali. Výdavky na kultúru nie sú výsledkom toho, koľko by tam malo ísť peňazí, ale toho, na koľko peňazí máme a aké sú naše priority. Vyznie to kruto, ale z návštevy galérie sa človek nenaje a bez fungujúcej ekonomiky nebude veľa tých, ktorí si budú môcť dovoliť podporiť kultúru napríklad aj kúpou obrazu mladého autora. Rezort kultúry je jedným z mála, ktorý funguje na voľnobeh bez toho, aby sa v ňom v rámci možností poupratovalo.