Zastávam názor, že nie vždy a všade možno privatizovať, aj keď tzv. učebnicová ekonómia tvrdí, že niet lepšieho hospodárstva, ako je súkromný kapitál a že štát je najhorší vlastník. V prípade vodohospodárskeho podniku, ktorý má na starosti správu a údržbu vodných tokov, z titulu jeho poslania vyplýva verejnoprospešný charakter. Neviem si predstaviť, aký privatizovaný podnik by za lukratívne považoval podnikať v tomto biznise. Uniká mi tu pointa, vidina dosiahnutia zisku z tohto podnikania a jeho lukratívnosť. Alebo domyslime dôsledky privatizácie: Nemenil by sa rýchlo po odklepnutí niekomu rýchlo predmet podnikania, napr. na stavebníctvo, ktoré zažíva nebývalý boom?
Autor navrhuje protipovodňovú ochranu riešiť na úrovni samospráv, za spoluúčasti verejnosti a podnikateľského sektora. Veď pri prvej povodni by predsa podnikateľský sektor prvý išiel ratovať svoj majetok, a nie nasadzovať ho! Práve základnou úlohou štátu je chrániť životy a majetok a je nelogické tvrdiť opak. Iné, ako centralizované riadenie by v prvej krízovej situácii zlyhalo, a to platia aj nejaké medzinárodné systémy, kde niekto zodpovedá.
A ešte k poplatkom. Tento princíp vychádzajúci zo zdravo a dobre fungujúcej ekonomiky. Na jednej strane podnikateľský sektor za odber vody platí a je zdrojom príjmov vodohospodárskeho podniku. Tomu to umožňuje investovať do údržby a zveľaďovania majetku, s ktorým hospodári. Navyše, nebolo ľahké tento systémový princíp zaviesť a rokovania smerujúce k uzatvoreniu zmlúv regulovaných cien za odber vody trvali nekonečne dlho. Dodávam, že práve tento princíp považujem za systémový.
StoryEditor
OHLAS Domyslieť dôsledky privatizácie
Nie je to tak dávno, ako si pán Radovan Kazda v tlači koncom leta 2005 zobral na mušku rezort životného prostredia a inštitúcie, ktoré má rezort pod palcom. Teraz zaútočil na ostro skúšaných a spoločensky nedocenených vodohospodárov, ktorých médiá registrujú, až keď sa niečo deje, čiže keď tŕpneme, či sa voda z riek nevyleje a nezaplaví nás.