Nečakaný rozpad Sovietskeho zväzu a tomu zodpovedajúci údiv vtedajších prekvapených amerických vládnucich elít predznamenal ich slabšie futuristické vnímanie vývoja sveta. Po strate jasne definovaného protivníka sa v priebehu nasledujúcich rokov vyprofiloval asymetrický nepriateľ bez pevného štátneho zázemia. Teroristické útoky z 11. septembra 2001 skôr odhalili nekoordinovanú spoluprácu spravodajských služieb viac než apokalyptické nebezpečenstvo terorizmu.
Zápas s týmto spontánnym protivníkom otvoril cestu k integrácii amerických spravodajských a bezpečnostných zložiek, legalizoval odpočúvania bez súhlasu súdnej moci a postavil oblasť vojenskej základne Gauntánamo na úroveň nadzákonnej inštancie.
Paralelne s týmto sa zrodila myšlienka narušiteľnosti sekulárneho autokratického vládnutia v Iraku. Rýchlu inváziu vystriedala dlhotrvajúca sektárska vojna. V tomto okamihu sa znova potvrdili nesprávne odhady americkej administratívy.
Zatiaľ čo invázne vojská hľadali zbrane hromadného ničenia, partizánske hnutie v Iraku sa postupne rozrastalo. Šiitské milície, sunnitské skupiny odporu podporované infraštruktúrou bývalej strany Baas či Al-Kájda si pomaly rozparcelovali krajinu. Ani odstránenie lídra odboja Zarkáwiho neprinieslo krajine toľko očakávaný pokoj. Dnešná situácia totiž poukazuje na zlyhanie integračných snáh irackých elít. Paradoxom zostáva, že podobné republikánske inštitúty sú základom stability v susednom Iráne.
Export demokracie s neokonzervatívnym názorovým prúdom do blízkovýchodného prostredia sa premenil na export riadeného chaosu. Politiku pragmatického vyvažovania mocenských síl nahradila cnostná politika šírenia demokracie do síce islamského prostredia, ale multikulturného charakteru. Táto zmena americkej zahraničnej politiky podporená vojenskou dominanciou znásobila dezintegračné tendencie irackej spoločnosti . Okrem diktatúry sa však dosiaľ nenačrtla žiadna forma efektívneho vládnutia v Iraku.
Jozef Brna, spolupracovník HN