Z Kuvajtu sa postupne vracajú príslušníci slovenskej protichemickej jednotky, ktorí ku koncu vojny v Iraku rozšírili svoju misiu aj o humanitárny rozmer, keď prevzali aj zásobovanie vodou pre obyvateľov Basry. Napriek tomu, že doma sa nájdu vždy závistlivci, napriek nepotvrdeniu použitia zbraní hromadného ničenia, im niet čo závidieť. A ak vôbec niečo, tak skúsenosť, ktorá býva na nezaplatenie.
Aj ich nasledovníci, príslušníci ženijnej roty, ktorá bude pôsobiť v sektore Iraku vedenom Poľskom, budú na tom rovnako. Akurát ich úloha bude určite náročnejšia. Nielen v tom, že budú pôsobiť na vojnou poznačenom území, kde pravdepodobne nebudú mať trebárs mapy mínových polí, ale aj v tom, že sa zrejme nebudú stále pohybovať v priateľskom prostredí. To si budú musieť svojou každodennou prácou vytvoriť. A to bude zrejme zložitejšie ako samotná práca v teréne.
Činnosť si bude vyžadovať od všetkých veľké vypätie fyzických, ale najmä psychických síl. Bez rizika nejestvuje však žiadna aktivita. Úlohou všetkých zúčastnených je minimalizovať ho, pričom najzložitejšie bude nadviazať pre prácu prospešné kontakty s obyvateľstvom, presvedčiť ho o potrebe spolupracovať v jeho najvlastnejšom záujme. Napriek nie príliš veľkej podpore obyvateľov SR zahraničným vojenským mierotvorným misiám vývoj posledných rokov ukazuje, že inej cesty niet. Globalizácia sa prejavuje aj touto nie práve príjemnou stranou tváre. Nemožno iba brať, ale vznikajú aj situácie, keď treba vedieť aj dávať. A situácia v Iraku takou nesporne je.
Mierová misia v Iraku zrejme nebude poslednou v tejto časti sveta. Ak sa začne, a v to treba veriť, aj roztínanie blízkovýchodného gordického uzla, potom nebude môcť Európa, ba ani celý svet stáť bokom. Nebude to ľahký proces, ale je už najvyšší čas, aby v záujme nielen obyvateľov regiónu, ale skutočnej celej planéty, po viac ako 55 rokoch sa začali politicko-vojenské aktivity pre mierové spolužitie tohto najdlhšie trvajúceho konfliktu modernej histórie.
StoryEditor