Od začiatku jesene sa pozornosť celého sveta sústredí primárne na USA, na to čo urobí Kongres, Biely dom (boj rozpočet) a čo urobí Fed (obmedzí QE?). To poskytuje eurozóne vítaný priestor, aby v pokoji uskutočnila zásadnú a veľmi delikátnu operáciu, ktorá môže mať zásadný dopad na ďalší vývoj v eurozóne.
Nie, nejde ani tak o vlády a ich deficity, hoci ak sa píše o eurozóne, píše sa hlavne o nich. A ešte sa píše o bankovej únii, ale to predsa nie je nič nové. Veď predsa Európska Komisia povedala, že na straty bánk sa budú skladať hlavne veritelia, ukázalo sa to napríklad pri záchrane cyperských bánk. Hans-Werner Sinn z nemeckého IFO inštitútu však ukazuje, že to tak vyzerá len na prvý pohľad a máme tu niekoľko zaujímavých detailov, o ktorých sa veľmi nehovorí. Ako prvé treba povedať, že veritelia skutočne budú prví na rade, ak nastane problém s bankami. Avšak v legislatíve je toľko výnimiek ohľadne majetku (lobisti sa v Bruseli museli činiť), na ktorý sa môže siahnuť v prípade problémov, že je nemožné banky zachrániť bez peňazí daňových poplatníkov. A práve tu prichádza na scénu ECB ako dohľad nad bankami a ESM (permanentný euroval v objeme €500 mld.) ako mešec peňazí v zálohe, ak by nastal problém. Aby nenastala pochybnosť: ESM = daňoví poplatníci. Ak sa naďalej majú garantovať všetky vklady do €100 tis. EUR (čo priemerný Nemec zarobí za 44 mesiacov, Talian za 53 mesiacov, Španiel za 64 mesiacov, Slovinec za 100 mesiacov a Slovák za 153 mesiacov) tak bude dochádzať k veľkému prerozdeľovaniu majetku, čo verejnosť zjavne nedoceňuje. Napríklad spomínaná výška garancie predstavuje mediánový majetok priemerného Holanďana, ale dvojnásobok mediánového majetku Nemca. Nemci však garantujú 27% ESM, Holanďania len necelých 6%. Ale však všetci sme Európania, všakže. Hlavne keď sa delia spoločné peniaze.
Tu však nejde len o to, čo sa má stať. Tu ide ešte aj o kostlivcov v skrini z minulých čias. Už sa aj pomaly zabudlo, ako ECB musela nakupovať dlhopisy v rokoch 2010 a 2011. A že aj v rámci dlhodobých finančných operácií (LTRO) či refinančných úveroch poskytla (ak berieme len problémové krajiny) €732 mld. To je oveľa viac, ako poskytnutie bežnej likvidity v objeme €335 mld. (maximálny objem prostriedkov centrálnych bánk problémových štátov). V skutočnosti ECB zvoľňovaním bezpečnostných štandardov, zachraňovaním zahraničných investorov a financovaním deficitov bežných účtov (Target 2) podkopala a nahradila európsky medzibankový trh.
Množstvo úverov, ktoré ECB poskytla nebude splatených. Viaceré banky sú na pokraji bankrotu, len sa o tom nehovorí. Stačí sa však pozrieť na španielske banky, ktoré pritom už dostali pomoc. Hodnoverné zdroje hovoria, že na odpis všetkých strát je potrebné nájsť €670 mld. Toľko ECB a centrálne banky členských štátov nemajú (možno tak €500 mld.) ECB nemôže peniaze ani vytlačiť, to je nepriechodné. Takže je potrebné tieto straty prehodiť inam a ESM je výborný kandidát. Nie, že by to pre daňového poplatníka bolo niečo nové. V poslednom čase neustále garantuje straty z operácií, z ktorých zisk nevidel. A garantuje ECB aj ESM. Ale ECB si vyčistí účtovníctvo a môže sa opäť hrať na transparentnú a hrdo pokračovať vo svojej politike („urobíme čokoľvek pre záchranu eura“, „máme množstvo nástrojov pre dodávanie likvidity“ atď...)
Pokračuje tak stará politika eurozóny a teda hra na skrývačku. Najskôr sa urobí nejaké dočasné opatrenie (napr. prvá pomoc pre Grécko), to sa neskôr štandardizuje na permanentné (euroval) a keď vzniknú problémy (rozumej potenciálne veľké straty) tak sa začnú rozhadzovať na iné inštitúcie a tiež do rôznych časových horizontov. Následne je všetko v poriadku a opäť sa s úsmevom hovorí o transparentnosti, udržateľnosti a odvážnych víziách. Keďže sa všetci pri riešení následkov krízy spoliehajú takmer výhradne na ECB (ktovie načo potom máme stovky duplicitných inštitúcií a milióny úradníkov po celej únii), tak ju treba odbremeniť od nežiaducich následkov jej politiky. Problém je ten, že toto nemá s demokraciou a zodpovednosťou nijaký súvis. Rozhodnutia prijíma nevolený výkonný koncil ECB a zodpovednosť sa potom prehodí na niekoho iného, ideálne na nejaký veľký spoločný fond, ktorý dotujú daňoví poplatníci. Nato, aby sa poskytla núdzová likvidita od ECB stačí, aby súhlasila tretina z 17 (po novom 18) členov koncilu. A keďže 6 krajín (Grécko, Španielsko, Portugalsko, Írsko, Cyprus, Slovinsko...) malo alebo má vážne problémy, skúste hádať, ako hlasovanie dopadlo. Ak by sa však čokoľvek pokazilo, máme tu ESM.
Aktuálne zákonodarcovia majú dve možnosti – prikročiť k reštrukturalizácii tak ako je naplánované, alebo riskovať že ECB utrpí vážne straty, len čo začnú problémy s bankami. A to by znamenalo zachraňovať ECB a to by už bola príliš silná káva.
Plán je teraz taký, že ECB čoskoro spustí náročné stresové testy, čo by mohlo sprehľadniť bilancie bánk. Následne by v prípade problémov pomáhali akcionári, alebo ESM ako záloha. Počas tohto procesu by pravdepodobne nastalo aj preklápanie časti toxických úverov z ECB na ESM. Ostáva dúfať len v jedno, že európske banky budú ziskové tak ako americké banky, ktoré svoju pomoc (TARP) už vyplatili. Inak sa hra na schovávačku premení na paniku a vzájomné obviňovanie zo zodpovednosti.
Situácia sa dá trefne charakterizovať karikatúrou dole (cagle.com), kedy ECB zo všetkých síl bráni rozvratu eura, zatiaľ čo politici debatujú o tom, či už sa obnovila dôvera, alebo neobnovila. Kým ECB čaruje, dôvera tu pravdepodobne bude. Ak nastane ďalší problém, bude už musieť vytiahnuť aj nejakého zajaca z klobúka (OMT?).
Obchodovanie s TRIM Broker