Nauru je ostrov, ktorý nenájdete na každej mape. Pľuvanec piesku a koralov s rozlohou asi dvanásť štvorcových kilometrov v západnom Pacifiku je ľahké prehliadnuť. Je to najmenší a zároveň najbohatší národ na svete. Obyvatelia žijú v blahobyte. To, čo im však bohatstvo prinieslo, ich pomaly zabíja.
Mesačná krajina
Na ostove Nauru pred 90 rokmi objavili ložiská vzácneho fosfátu, guána. Ide o skamenelý vtáčí trus, ktorý sa tu hromadil tisícky rokov. Používa sa na výrobu hnojiva a z ostrova sa vyvážal najmä do Austrálie. Predaj aj dnes vynáša desiatky miliónov dolárov ročne. Tento ostrov blahobytu sa však postupne mení na mesačnú krajinu. Väčšinu ostrova pokrýva pustatina tvorená jamami a kopami hlušiny.
Predpokladá sa, že o päť rokov sa všetko guáno vyťaží a siedmim tisíckam obyvateľov ostane na život iba pásik pobrežia lemovaný kokosovými palmami. "Želal by som si, aby sa ten prekliaty fosfát nikdy nenašiel," hovorí reverend James Aingimea pre New York Times. "Keď som bol malý chlapec, ostrov bol zelený a nádherný. Všade boli stromy a palmy, mohli sme trhať kokosy a chlebovníky rovno zo stromu. To, čo z ostrova ostalo teraz, je hrozné. Je mi z toho do plaču," hovorí obyvateľ ostrova.
Ťažba ostrovu veľa dala, ale ešte viac mu vzala. Je to jeden z najviac poškodených ekosystémov na zemeguli. Je prakticky bez vody, keďže pustatina odráža množstvo tepla, ktoré odháňa dažďové oblaky. Voda z kohútikov niekedy netečie aj celý deň. Navyše, trpia aj obyvatelia.
Pôvodná kultúra je prakticky zničená a ľudia na tomto ostrove patria k najchorľavejším národom na svete. Trápi ich cukrovka, vysoký krvný tlak a obezita- všetko spôsobené hojnosťou tučného dovážaného jedla. Máloktorý obyvateľ sa tu dnes dožije šesťdesiatky. Ich príjem pochádza z prenájmu pôdy, na ktorej sa ťaží. Veľa z nich peniaze investovalo do majetkov ďaleko od domova a zisky z úrokov fosfátového fondu, ktorý má podľa odhadov hodnotu asi miliardu dolárov.
Zlé rozhodnutia
Miestni sa však o svoje peniaze obávajú. Fosfátový fond totiž nedávno urobil veľmi zlé investície. Podporil napríklad dvoma miliónmi dolárov muzikálový prepadák o živote Leonarda da Vinciho. Ešte horšia bola aféra v New Yorku, kde sa ukázalo, že osem Američanov zneužilo fond na investičný podvod. Ostrov prišel o 12 miliónov dolárov. Istý austrálsky právnik presvedčil správcov fondu, aby nakúpili falošné aktíva za 60 miliónov dolárov. Na podvod sa prišlo a krajina získala späť asi iba 48 miliónov. Vláda túto investíciu obhajovala slovami hovorkyne Helen Bogndan. "Prípad síce zvyšuje obavy o fondy, ale treba si uvedomiť, že táto investícia bola zrealizovaná poprednou a renomovanou austrálskou firmou, ktorej vláda verila."
Obyvatelia ostrova Nauru sa o svoju budúcnosť obávajú právom. Väčšina z nich žije z pasívneho príjmu a v živote nepracovali. V baniach sú robotníci z Indie, Číny a Filipín. Poľnohospodárska výroba sa tu prakticky skončila, keď objavili pohodlie, ktoré im poskytovalo dovážané jedlo.
Tradičné ryby a zeleninu nahradilo mäso v konzerve, zemiakové lupienky a pivo. Kedysi to pritom bola jedna z najrozvinutejších kultúr v Pacifiku. Všetko zničila kolonizácia. Nemci, ktorí ostrov kontrolovali od roku 1888 až do prvej svetovej vojny, zakázali aj tradičné tance, ktoré dnes už nikto neovláda. "Naša pôvodná kultúra bola prakticky úplne vymazaná," hovorí pre New York Times Maggie Jacob, učiteľka, ktorá sa snaží tradície zachovať pre budúce generácie.
Boli to práve Nemci, kto začal ťažiť fosfát. Neskôr nadvládu prebrala Austrália a tá trvala až do roku 1968, kedy ostrov vyhlásli samostatnosť. V roku 1989 Nauru zažaloval Austráliu a drancovanie a ničenie životného prostredia. Austrália musela zaplatiť 75 miliónov dolárov. Tie sa použili najmä na obnovenie poľnohospodárskej pôdy. Ekológovia si však myslia, že ostrovu sa nikdy nepodarí vyprodukovať toľko jedla, aby nasýtil celý ostrov.
Austrálila obyvateľom ponúkla nový ostrov, no pod podmienkou, že prejde pod správu Austrále, čo obyvatelia necheli. Väčšina z nich vníma svoju situáciu ako beznádejnú a uvažujú, že sa zložia na nový ostrov. Reverend Aingimea si myslí, že skôr či neskôr busú musieť obyvatelia svoj ostrov opustiť. „Bude veľmi smutné opustiť rodný ostrov. Ale čo iné máme robiť? Zem našich predkov bola zničená."