To, že aktuálny prepad cien čierneho zlata na svetových trhoch okrem úsmevov na tvárach spotrebiteľov vyvoláva aj úplne opačné emócie u kapitánov mnohých petrodolárových ekonomík, je všeobecne známe. Nebývalý, viac ako 60%-ný pokles cien ropy, ktorého sme od júna 2014 svedkami, sa ale tiež stal živnou pôdou pre najrôznejšie špekulácie a konšpiračné teórie. To, čo minulý týždeň zaznelo na pôde Svetového ekonomického fóra a zostalo v tieni iných správ či vyhlásení, však ukázalo, aká triviálna môže byť pravda.
Priamo na prestížnom švajčiarskom fóre totiž eskaloval spor, o ktorého existencii sa síce dávno vedelo, avšak jeho aktéri ho dovtedy viac-menej úspešne udržiavali pod pokrievkou Organizácie krajín vyvážajúcich ropu, alebo ak chcete, OPEC. O čo v ňom vlastne ide? Saudská Arábia ako ďaleko najvýznamnejší člen OPEC a jej spojenci z oblasti perzského zálivu čelia už niekoľko mesiacov kritike, že novembrovým rozhodnutím neobmedziť ťažbu zapríčinili kolaps svetových cien ropy. Kým doteraz zaznievala takáto kritika hlavne z úst predstaviteľov krajín, ktoré sú na príjmoch z exportu ropy existenčne závislé, v Davose sa na hlavu predstaviteľov ropného kartelu zosypali ostré slová aj od inokedy prirodzených spojencov, ropných koncernov.
Tie, ústami šéfa talianskeho energetického gigantu ENI Claudia Descalziho, najskôr OPEC prirovnali k akejsi „centrálnej banke“ pre ropu povinnej udržiavať cenovú stabilitu, aby ho následne skritizovali za to, že si túto úlohu neplní, a tak ohrozuje investície do budúcich produkčných kapacít (rozumej ich návratnosť a budúce zisky). A aby šéf ENI dodal svojej kritike patričnú váhu, pridal aj varovanie, že ak ropný kartel svoj postoj nezmení, za pár rokov môže cena ropy vyletieť na viac ako 200 dolárov za barel.
Odpoveď zo strany OPEC bola rázna a nečakane priama. Z úst jej generálneho sekretára Abdullaha al-Badriho zaznelo, že ak by aj kartel v novembri pristúpil k obmedzeniu vývozu, ako ho mnohí nabádali, jeho nečlenovia by ten svoj ihneď pohotovo navýšili, a tak by vyvstala potreba ďalších a ďalších ústupkov zo strany OPEC. A zatiaľ čo ich vplyv na cenu by bol, vzhľadom na obrovský previs ponuky nad dopytom, minimálne otázny, ústup arabských šejkov zo svojich trhových pozícií na úkor expandujúcich nováčikov využívajúcich nekonvenčné spôsoby ťažby by bol takmer istý. Kartel sa však rozhodol svoje pozície brániť stoj čo stoj.
Prapríčinu terajšieho ropného fiaska však treba hľadať predovšetkým v kombinácii tzv. bridlicovej revolúcie a neduživej globálnej ekonomiky. Zatiaľ čo tá prvá spravila z USA, kedysi najväčšieho importéra, ropnú veľmoc, a tým radikálne zmenila pomery na trhu, tá druhá, stelesnená stále viac spomaľujúcou čínskou či takmer na mieste prešľapujúcou európskou ekonomikou, citeľne priškrtila globálnu spotrebu. Výsledkom je zúfalý prebytok ponuky nad dopytom a jeho vedľajším produktom neľútostný boj o trhový koláč, ktorý už medzičasom prerástol do otvorenej cenovej vojny medzi tradičnými a nekonvenčnými ťažiarmi čierneho zlata. To, že cieľom tých prvých je minimálne spomaliť expanziu tých druhých, priamo potvrdil aj tajomník al-Badri, keď vyzval, aby sa najskôr vyťažili lacnejšie, teda konvenčné ložiská. A zrejme aby rozptýlil aj akékoľvek pochybnosti o motívoch konania OPEC dodal, že jeho politika nie je namierená ani proti Rusku a ani proti Iránu či USA.
Summa summarum za hrozivo vyzerajúcim 7-mesačným cenovým zosunom bude zrejme iba veľká trhová nerovnováha a urputný boj o trhové podiely. Priaznivci konšpiračných teórií hľadajúci komplot za akoukoľvek odchýlkou od normálu sa tak budú musieť zrejme poobzerať niekde inde.