V úvode týždňa grécka vláda ukončila mesiace zbytočného „kávičkovania“ s veriteľmi a konečne predložila návrh, ktorý aspoň na technickej úrovni dáva nejaký zmysel. Zástupcovia medzinárodných veriteľov (stále ide o „trojku“ ECB, MMF a Európska komisia) vyjadrili opatrný optimizmus a gréckym dlhopisom sa na trhu aspoň trošku uľavilo. Pri pohľade na kompozíciu navrhovaných úsporných opatrení sa však zdá, že sa jedná len o ďalšie predĺženie ekonomickej agónie Grécka, ktoré má byť cenou za dočasné uspokojenie akože prísnych veriteľov, a predovšetkým elektorátu veriteľských krajín.
Stručne zhrňme hlavné body najnovšieho úsporného programu Tsiprasovej vlády: zvýšenie DPH na veľké množstvo tovarov na 23%, zvýšenie priameho zdanenia podnikov a bohatších jednotlivcov, postupné zvýšenie dôchodkového veku na 67 rokov a redukcia výnimiek na možnosť poberania predčasného dôchodku, citeľné zvýšenie odvodov sociálneho zabezpečenia o 3,9%, privatizácia a pokles výdavkov na obranu.
Je zrejmé, že ťažiskom týchto opatrení je rast daňového a odvodového zaťaženia. Teda (takmer) žiadne reformy, ale pomerne priamočiara fiškálna reštrikcia. Navyše aj dosť výrazná, keďže Gréci sľubujú na budúci rok ušetriť v rozpočte takmer 3% HDP. Takže krajina, ktorej ekonomický výkon sa za posledných 6 rokov prepadol o 25%, si práve predpísala ďalšiu recesiu. V tom spočíva značná dávka irónie: veritelia pôvodne požadovali skôr škrty na výdavkovej strane (ktoré sú z historických skúseností menej negatívne pre hospodársky rast), avšak vedenie v Aténach, držiac sa politických „červených čiar“, sa rozhodlo pre riešenie, ktoré výraznejšie kompromituje rastový potenciál vlastnej krajiny.
Ak všetky strany schvália aktuálny návrh opatrení, bankrot Grécka bude nateraz odvrátený, zúčastnení sa usmejú, odfotia, potľapkajú po pleciach ... a povedzme o dva roky budú opäť riešiť hrozbu bankrotu a „grexitu“. Európa a Grécko (ktoré svojím spôsobom reprezentuje celé južné krídlo EÚ) sa navzájom potrebujú. Európski lídri by sa preto mali zamyslieť nad komplexnejším riešením, ako len poskytovaním preklenovacích úverov a núdzovej likvidity. Niečo na spôsob Marshallovho plánu pre 21. storočie. Jednoducho povedané, Grécko potrebuje z dlhov „vyrásť“, nie byť deptané a politicky radikalizované. Ekonomické náklady by boli pre Európu znesiteľné aj v ťažkom pokrízovom období (aké to prebytky bežného účtu platobnej bilancie dosahuje Nemecko?). Chýbajú však lídri, ktorí by mali odvahu a schopnosti takéto riešenie presadiť politicky.