Kvantitatívne uvoľňovanie menovej politiky (QE) sa prezentuje na jednej strane ako všeliek a na druhej strane ako neúspešná politika, ktorá vytvára bubliny, ba dokonca otvára dvere k hyperinflácii. Pre každého, kto chce vedieť, aké efekty QE naozaj malo, zverejnila spoločnosť McKinsey Global Institute pred dvoma týždňami svoj report „QE a ultranízke úrokové sadzby: Distribučné efekty a riziká“. Report je k dispozícii online na stránke spoločnosti. Poďme sa v krátkosti pozrieť na závery ekonómov spoločnosti.
Od začiatku krízy v roku 2007, štyri hlavé centrálne banky v US, UK, Japonsku a eurozóne, dodali na trh likviditu v objeme 4,7 bilióna dolárov (merané cez rast ich bilancie). Tiež znížili základné úrokové sadzby na úrovne blízko nule. Odhaduje sa, že tieto stimuly pomohli globálnej ekonomike upadnúť do depresie a tiež, že pomohli zvýšiť HDP v týchto krajinách o 1-3%.
Otázkou je, ako zvýšili hrubý domáci produkt. Spoločnosť McKinsey si myslí, že rast neprišiel z klasického kanálu podpory korporátych investícii alebo výdavkov domácností. Miesto nich prišla podpora pre HDP ultranízkymi úrokovými sadzbami, ktoré dovolili vyšší vládny dlh a vyššie výdavky v stavebníctve.
Spoločnosti z nefinančného sektora v spomínaných štyroch krajinách tiež profitovali z monetárnych stimulov a to tým, že vďaka nízkym sadzbám ušetrili medzi rokmi 2007-2012 úrokové náklady v objeme 710 mld. USD. Úrokové sadzby ale klesli len pre niektoré subjekty malé firmy a podniky v periférii eurozóny videli rast úrokových nákladov.
Obrovský úrokový stimul sa ale neprejavil vo vyšších investíciách. V US, čisté súkromné investície mimo rezidenčnej výstavby poklesli medzi rokmi 2007-09 až o 80%, no aj po ich obnove počas nasledujúcich rokov sú v pomere k HDP najnižšie minimálne od roku 1947. Investície v Európe s tiež porovnateľne slabé.
Ďalším spôsobom, ako mohli ultranízke úrokové sadzby stimulovať HDP, je cez výdavky domácností. Ale vplyvom nízkych sadzieb domácnosti v Eurozóne, UK, US a Japonsku stratili až 630 mld. USD a to kvôli tomu, že na vkladoch a úsporách dostávali nižšie úroky. Túto stratu nedokázali vyvážiť pozitívne efekty nižších úrokových sadzieb na úveroch. Mladšie domácnosti, ktoré sú zadlžené, týmto krokom získali, no staršie domácnosti, ktoré už majú úspory, naopak stratili. Výsledky efekt je teda prekvapivo negatívny.
Spoločnosť McKinsey pochybuje o tom, že by malo QE vplyv na rast cien akcií a odôvodňujú to tým, že pomer PE na US akciovom trhu ostáva pri svojom dlhodobom priemere.
Ceny domov vďaka nízkym úrokovým sadzbám sú asi vyššie, najviac v UK, ale menej jasný vplyv je v US. Aj keď sú ceny domov vyššie vďaka QE, je na mieste istá skepsa o tom, či sa tento rast hodnoty prejaví aj do rastu spotreby, keďže ceny domov sú pod poslednými maximami.
Z vyššie spomenutých štatistík nie je jasné, či QE zvýšilo spotrebu domácností. Takže odkiaľ prišiel pozitívny vplyv na HDP, ak neprišiel zo strany vyšších investícii firiem alebo výdavkov domácností?
Odpoveďou môže byť vyššia aktivita v segmente stavebníctva, no najjasnejšie je efekt viditeľný pri vládnych výdavkoch. Od roku 2007 do konca roka 2012, vlády US, UK, Japonska a členských krajín eurozóny, spolu benefitovali až v objeme 1,4 bil. USD cez kanál nižších úrokových sadzieb na ich dlhu.
Najväčší podiel, až 900 mld. USD na tomto stimule, mala vláda US. Tento stimul je takmer rovnaký ako ročný deficit US pri jeho maximách. Vláda v UK získala stimul 120 mld. USD, kým vlády krajín eurozóny až 360 mld. USD. Vlády tiež zarobili na expanzii bilancií centrálnych bánk: 145 mld. USD pre US vládu, 50 mld. USD pre UK vládu a 5 mld. USD pre krajiny eurozóny. Tieto efekty by bez QE boli nulové a vyžadovali by silnejšie uťahovanie opaskov.
V sumáre vyzerajú efekty QE nasledovne. Centrálne vlády benefitovli najviac, nasledované nefinančnými korporáciami. Najviac stratili domácnosti a zahraničie. Kvôli rôznemu vývoju marží je rôzny efekt pri bankách. Poisťovne kvôli tomu, že pri časti produktov sľúbili fixný výnos, majú z QE negatívne efekty.
