O tom, že starnutie populácie v popredných ekonomikách bude v nasledujúcich dekádach znamenať pre svetovú ekonomiku veľkú výzvu sa toho popísalo už dosť. A to predovšetkým čo sa týka udržateľnosti priebežných dôchodkových systémov a kapacity obsluhovať verejný dlh pri nižšom percente pracujúcich. Mne pred niekoľkými dňami napadla ďalšia potenciálna komplikácia, a to z úplne iného súdka – monetárneho systému. Centrálne banky majú už v súčasnosti problém s transmisným mechanizmom, teda s prenosom ich opatrení do reálnej ekonomiky, pri starnúcej populácii podľa mňa hrozí riziko, že sa im ich schopnosť ovplyvňovať reálnu ekonomiku ešte viac zhorší.
Dôvod prečo si to myslím je nasledovný. Alfou a omegou prenosu krokov centrálnych bánk do reálnej ekonomiky je tvorba nových peňazí. A tie sa tvoria prostredníctvom úverov. Dlžníkovi sú v okamihu poskytnutia úveru bankou vytvorené nové peniaze takpovediac zo vzduchu. A skrz výšku úročenia je v súčasnosti centrálna banka schopná aspoň do určitej miery ovplyvňovať dopyt po nových úveroch, a teda aj tvorbu peňazí.
V segmente domácností si však úvery berú predovšetkým ľudia v produktívnom veku, a prevažnú časť z nich (hypotéky) si berie mladšia časť populácie. Keď sa scvrkne toto percento populácie, ktoré tvorí hlavný kanál dostávania nových peňazí do ekonomiky, tak by sa mala zhoršiť schopnosť centrálnej banky ovplyvňovať objem peňazí v ekonomike (najmä čo sa týka smerom nahor). Dôchodcovia a aj pracujúci ľudia v staršom veku, si úvery vo väčšej výške neberú (a ani ich väčšinou nedostanú), a tak ako kanál tvorby peňazí pri súčasnom monetárnom systéme relevantní nie sú.
Peniaze sa tvoria aj skrz podnikovú sféru, avšak len v prípade, že si firma požičia od banky, a nie skrz predaj dlhopisov fondom. Myslím si však, že tvorba peňazí skrz úvery podnikateľom je závislá na tvorbe peňazí prostredníctvom úverov domácnostiam. Podniková sféra totiž produkuje v konečnom dôsledku len pre domácnosti (a pre štát), jej vývoj je teda závislý na vývoji v týchto dvoch segmentoch a preto jej úvery považujem len za sekundárny kanál tvorby nových peňazí.
Pokiaľ sa riziko, že sa v dôsledku demografie výrazne zhorší schopnosť centrálnych bánk ovplyvňovať tvorbu peňazí, zhmotní, tak budú centrálne banky môcť: 1) nechať veciam voľný priebeh, 2) prejsť na tvorbu peňazí vo forme aktív a nie dlhu, 3) tvoriť peniaze úverovaním štátu.
Prvú možnosť považujem za menej pravdepodobnú, lebo by sa musel zmeniť mandát centrálnych bánk (cielenie inflácie). A na to si nemyslím, že sa nájde politická vôľa. Už len z toho dôvodu, že mzdy sú nadol neflexibilné, a tak je pre politikov žiaduce, aby sa tento fenomén (vyplývajúci v značnej miere aj z pracovného práva), kompenzoval určitou infláciou. Takisto považujem za menej pravdepodobnú aj tretiu možnosť, a to už len kvôli tomu, že dopyt štátu po novom dlhu závisí nielen od výšky úročenia, ale aj od toho, kto je pri moci, čo nevytvára ideálny kanál pre distribúciu nových peňazí do reálnej ekonomiky. (argumentov proti týmto dvom možnostiam je viac, o tom možno niekedy nabudúce...)
Druhú možnosť vidím ako reálnejšiu. Ostatne sa v posledných rokoch objavilo viacero návrhov, ako pri tvorbe peňazí obchádzať banky. Najviac sa mi pozdáva islandský návrh (o ktorom som prednedávnom písal v poste Peniaze nemusia vznikať ako dlh, link: http://finweb.hnonline.sk/komentare-a-analyzy-123/peniaze-nemusia-vznikat-ako-dlh-komentar-dna-750453 ), pri ktorom by banky úplne stratili možnosť tvorby peňazí a tie by centrálna banka rovnomerne distribuovala medzi ľudí vo forme občianskej dividendy. A to v takej výške, ktorá by bola konzistentná s jej inflačným cieľom.
Dlho sa hovorilo, že systém tvorby peňazí vo forme dlhu môže položiť kolaps bankového systému, alebo hyperinflácia. Pokojne sa ale môže stať aj to, že to bude demografia, presnejšie štrukturálna zmena v dopyte po úveroch spôsobená starnutím obyvateľstva.