Opustenie fixného kurzu a bankrot nie je žiadna novinka. Práve naopak, je to častý koniec fixných menových režimov. Cyklus „zafixovania“ a „odfixovania“ meny býva nasledovný:
Krajina si naviaže menu voči nejakej silnej mene, dôvodom je väčšinou snaha bojovať s infláciou. V tejto mene si subjekty danej krajiny vedia požičiavať lacnejšie a tak sa zadlžujú radšej v nej ako v domácej. Zopár rokov nastáva boom súvisiaci so skrotením inflácie a prílevom lacných peňazí. Mzdy ale vďaka dlhu rastú rýchlejšie ako produktivita a krajina stráca konkurencieschopnosť. Túto situáciu krajina nie je schopná ventilovať oslabovaním meny, a tak v nej rastie nezamestnanosť. Zhoršenie stavu ekonomiky zvýši predajný tlak na menu a centrálna banka začne páliť devízové rezervy na udržanie fixného kurzu meny. Nakoniec krajina pustí menu opäť „plávať“, a to či už kvôli tomu, že centrálnej banke dôjdu devízové rezervy, alebo kvôli zlému stavu ekonomiky. Keďže mena prudko oslabí a subjekty v danej krajine realizujú príjmy v domácej mene, tak dochádza k reštrukturalizácii dlhu v cudzej mene.
Nebolo to dávno, kedy sa tento scenár odohral v Argentíne. Tá si zafixovala peso k doláru kurzom 1:1 v roku 1991. Počiatočne sa jej darilo, následne ale začala rásť nezamestnanosť a rast HDP prudko spomalil. Na prelome tisícročí sa krajina prepadla do recesie, ktorú sa napokon rozhodla vyriešiť devalváciou meny začiatkom roka 2002.
Samozrejme, rok 2002 bol pre argentínsku ekonomiku ťažký. Kurz pesa k doláru klesol z 1:1 medzi úroveň 3:1 a 4:1. Importy brutálne zdraželi, čiže regále s importovaným tovarom sa vyprázdnili, problém mali firmy používajúce importovaný tovar ako vstupy, úverový trh zmrzol, keďže argentínskej subjekty neboli schopné vyplácať domáce záväzky… jednoducho chaos, ktorý poslal HDP nadol o viac ako 10 %.
Po niekoľkých mesiacoch chaosu však devalvácia a bankroty priniesla svoje ovocie a pri zreálnení cien importov a vylepšenej konkurencieschopnosti začala ekonomika šľapať. Priemerný rast v rokoch 2003-2007 dosiahol 8,7 %. Keď sa pozrieme nad graf vývoja HDP od roku 1960, tak to bola najúspešnejšia päťročnica pre ekonomiku. (Je ale potrebné dodať, že mali čo doháňať). A to všetko takmer bez prístupu k zahraničnému financovaniu, pretože krajina sa ocitla v defaulte a ešte stále v ňom je.
Čo to má všetko s Gréckom? Grécko je vo veľmi podobnej situácii ako bola Argentína v roku 2001. A totálna katastrofa pre ekonomiku, ako niektorí predikujú, sa nekonala. Naopak po úvodnom chaose dokázala ekonomika prudko rásť a nezamestnanosť. A to všetko aj napriek tomu, že v Argentíne sa vládne na juhoamerický spôsob, ktorý sa vyznačuje ohýbaním trhového mechanizmu podľa svojvôle.
Z dlhodobého hľadiska je to samozrejme zlé, stačí sa pozrieť na to, čo sa deje v posledných rokoch v Argentíne (stagnácia, prepad meny, rast inflácie….). Každopádne demonštrovať som tým chcel to, čo som naznačil v mojom nedávnom komentári Euroval nasmeroval Grécko na venezuelskú cestu, že keď ekonomika silno trpí nadhodnotenou menou a vytvorí sa obrovská medzera v ekonomickej aktivite, tak po prvotnom šoku z devalvácie sa ekonomike určitý čas darí takmer nezávisle na tom, kto v nej vládne.
Komentár bol zverejnený na stránke Xpuls.cz.