Kľúčová otázka po referende znie: o čom vlastne Gréci rozhodli? Odpoveď: o ničom. Správy a komentáre o „definitívnom konci“ a „tragickom osudovom rozhodnutí“ sú trochu predčasné.
Čítajte viac: Situáciu v Grécku sledujeme online
Nie, Gréci nerozhodli o tom, že odmietajú dohodu s eurozónou. Či dokonca o tom, že sa vracajú k drachme. Naopak, takmer všetci Gréci – vrátane Tsiprasovej vlády – opakujú, že chcú dohodu a euro. A zároveň sa vzbúrili proti podmienkam, za akých je eurozóna ochotná podporiť dohodu. Čo si odporuje. Jednoducho: národné referendum nemôže rozhodovať o tom, ako sa majú správať nadnárodní veritelia.
Preto môže mať „rozhodovanie“ Grékov nulové účinky. Vo všetkých troch významoch referenda – právnom, vecnom aj politickom.
Keď NIE znamená ÁNO
Po prvé: právne bolo referendum celkom bezpredmetné. Eurozóna ponúkla Grécku návrh dohody 25. júna. Dohoda sa viazala na výplatu poslednej dávky zo záchranného programu, ktorý sa skončil 30. júna. Bodka.
Po druhé: čisto vecne sa tiež o ničom nerozhodlo. Autor referendovej otázky – grécky premiér Tsipras – otvorene priznal, že NIE má znamenať mandát na pokračovanie rokovaní s eurozónou. No a ten istý Tsipras krátko pred referendom eurozóne s ohnutým chrbtom podpísal, že prijme takmer všetky zásadné požiadavky veriteľov. Takže: ak budú lídri eurozóny chcieť, rokovania môžu pokračovať a podmienky veriteľov sa môžu presadiť.
Po tretie: politicky je referendum a jeho výsledok, samozrejme, veľký problém. Znamená, že Gréci celkom jasne odmietli tvrdé programové podmienky eurozóny, bez ktorých je predĺženie záchranného programu neschodné. A bez predĺženia záchranného programu je zas neschodné, aby Grécko dokázalo prežiť v eurozóne.
No... Iste, grécke referendum a jeho politický odkaz treba rešpektovať. Právne aj vecne je síce o ničom, ale politicky dalo jasnú odpoveď.
Nulový posun. Nulové rozhodnutie
Lenže – v konečnom dôsledku platí, že aj v politickej rovine bolo grécke „rozhodnutie“ o ničom.
Gréci chcú – celkom jednoznačne a jasne – ostať v eurozóne. Tvrdí to Tsiprasova vláda. A tvrdia to aj jeho voliči z tábora NIE. Ďalej: Gréci chcú pokračovanie rokovaní s eurozónou. Aj toto tvrdí Tsipras plus jeho voliči. A nakoniec – Tsipras je pripravený prijať podmienky veriteľov. Výmenou za uvoľnenie peňazí pre grécke banky (teda pre Grékov).
A čo Gréci odmietli? Odmietli požadované úsporné programy. Čo odporuje predchádzajúcemu odseku o tom, čo chcú (euro a dohody).
Táto informácia je však jasná už od parlamentných volieb v Grécku a víťazstva Syrizy. Gréci chcú dve veci, ktoré na seba narážajú.
A referendum tento rozpor nijako nevyjasnilo ani neposunulo. Jednoducho, aj v júli je všetko presne tak, ako to bolo vo februári. Žiadna zmena.
Prejdú dva dni. Grécke hlavy vychladnú. Pri zavretých bankách a vysušených bankomatoch... A potom Tsipras opäť vyštartuje do Bruselu. Buď vyrokuje dohodu. Alebo sa pokúsi Grécko zabetónovať v eurozóne aj bez veľkej dohody. Stačiť bude „technická“ spolupráca s eurobankou a veriteľmi. Samozrejme, dočasne.
Vráťme sa však k podstate veci. Keďže Grécko referendom nič nezmenilo a o ničom definitívne nerozhodlo, Tsipras aj veritelia s ním môžu naložiť tak, akoby nebolo.
No podstatné vôbec nie je referendum, ale to, že záujmy Grékov a záujmy veriteľov nie sú zlučiteľné. Gréci majú pravdu v tom, že záchranný program v pôvodnom nastavení nefungoval a ruinoval aj dlžníka (Grécko) aj veriteľov (ručiteľov z eurozóny). Pretože „záchrana“ sa Grékom aj veriteľom donekonečna predražuje. Už aj menový fond otvorene priznal, že bez odpísania dlhov sa grécka ekonomika nezachráni... Iste, je možné, že Tsipras pod tlakom eurobanky a zatvorených gréckych bánk pristúpi hoci aj na pôvodné podmienky záchrany. Lenže potom, o rok, o dva, o päť rokov, sa Gréci vzbúria znova. Lebo takáto dohoda (v skutočnosti kapitulácia) by nebola ani fér, a čo je ešte horšie – ani účinná.
Miliardy v záchode
Na druhej strane, veritelia v tejto fáze nemôžu len tak priznať, že ich záchranný plán bol od začiatku, od roku 2010, nereálny a že miliardy eur (248 miliárd pre Grécko a 120 miliárd pre banky) skončili v záchodovej mise. Preto sa ďalej hrajú na neomylných a neoblomných. Genetickú poruchu záchranného plánu maskujú. A vinu hádžu na zmäteného Tsiprasa, ktorý doma napína svaly, v Bruseli zas kľačí pred veriteľmi – a stále naivne čaká...
Aj po referende sú obe strany presne tam, kde boli. Hra na záchranu Grécka – v skutočnosti hra na záchranu peňazí veriteľov – sa ešte môže naťahovať. No skôr či neskôr sa asi zlomí. A nie kvôli Grékom a ich čudnému referendu, ktoré bolo kompletne o ničom.
Zlomí sa preto, že pôvodné plány veriteľov a eurozóny boli ekonomicky, finančne aj politicky zle vypočítané. Extrémne drahé. Neúčinné. A neudržateľné.