Existuje jedna rozprávka o tom, ako vyzeral kapitalizmus v polovici minulého storočia. Takmer všetci vraj mali dobre platené zamestnanie a nemuseli sa báť o to, že ho stratia. Bola to najmä práca vo výrobnom sektore. Potom ale boháči využili svoj majetok na získanie politickej moci a starý systém sa rozpadol. Firmy začali byť skupované korporátnymi nájazdníkmi a ich fungovanie bolo zmenené tak, aby vytvárali hodnotu pre akcionárov. Kedysi hrdá stredná trieda sa prepadla a teraz ju tvoria dlhé rady brigádnikov.
Väčšina z toho je samozrejme iba mýtus. V USA tvoril výrobný sektor v roku 1953 menej ako tretinu celej ekonomiky, od tej doby jeho podiel klesá. Odbory začali svoj vplyv strácať neskôr, ale na ich vrchole v nich bolo organizovaných iba asi 35% zamestnancov. Takže tu bolo vždy veľa ľudí, ktorí sa mohli len zdiaľky pozerať, ako niekto pracuje na veľmi dobrom mieste. Na všetkých rozprávkach je ale niečo pravdy, a platí to aj tu. Americká ekonomika sa k akcionárskemu kapitalizmu začala otáčať v sedemdesiatych rokoch a od tej doby rastie aj príjmová nerovnosť a s ňou aj to, ako veľmi sa ľudia o svoju prácu boja. Produkt stále rastie, väčšina vyšších príjmov ale prúdi smerom k najbohatším.
Veľa ľudí a najmä liberáli tak túži po návrate k starým dobrým časom. Teda do doby, kedy sa firmy údajne starali o blaho všetkých a nie hlavne o maximalizáciu hodnoty pre akcionárov. Podľa tohto názoru platí, že ak bude tento prístup pretrvávať, nemôžu odbory získať späť vplyv, ktorý mali predtým. K tomu sa pridávajú hlasy, ktoré tvrdia, že akcionársky kapitalizmus poškodzuje zdravie amerického priemyslu. Akcionári sú vraj zameraní hlavne na krátke obdobie, teda sa znižuje motivácia k dlhodobým investíciám firiem.
Max Ehrenfreund z Washington Post v tejto súvislosti píše: "Vedenie firiem sa zameriava na okamžité zisky a ignoruje dlhodobú expanziu a životaschopnosť ich spoločností. Prejavuje sa to napríklad tým, že neinvestuje do zvyšovania kvalifikácie zamestnancov, výskumu a vývoja či do nových zariadení a strojov. V dlhšom období to poškodzuje celú ekonomiku."
Zdieľam mnoho podobných obáv. Zostávam ale veľkým skeptikom, čo sa týka potreby vrátiť sa späť ku korporáciám minulosti. Čiastočne sa môj názor zakladá na mojich skúsenostiach z Japonska. V mnohých ohľadoch ide totiž stále o korporátnu ekonomiku v miere, ktorú Spojené štáty nikdy nedosiahli. Tamojšie firmy sa vždy chválili, že hľadia ďaleko do budúcnosti, ich ziskové marže sú nízke a sú zvyknuté platiť ľuďom vysoké odmeny. Problém spočíva v tom, že japonský systém sa v poslednej dobe nachádza pod veľkým tlakom.
Medzinárodná konkurencia je silná a firmy ako Panasonic, ktoré predtým hovorili o pláne na 700 rokov, musia teraz reagovať na krátkodobé výzvy. Dlhodobý výhľad a kapitalizmus firmy starajúci sa o blaho všetkých sa ukázali ako chabá ochrana proti globalizácii a rýchlemu technologickému pokroku. Malo by teda byť Japonsko vzorom pre iné? Možno, že v Japonsku vidíme jeden extrém a v USA druhý. Najlepšie by možno bol systém založený na strednej ceste.
Komentár bol zverejnený na portáli Patria.cz