Japonský premiér Shinzu Abe vo mne príliš nadšenie nevyvolal. Mierne povedané, bol som skeptik. V čase, keď stál prvýkrát na čele krajiny a prerušil skôr naštartované reformy, som stále žil v Japonsku. Keď sa v roku 2012 vrátil k moci, domnieval som sa, že sa bude len snažiť o to, aby svojimi slovami oslabil kurz jenu a trochu podporil akcie. To všetko by mu dalo čas na to, aby získal verejnú podporu a mohol zmeniť japonskú pacifistickú ústavu. Myslel som si, že bude ignorovať problémy skostnatenej japonskej ekonomiky a celej spoločnosti a bude sa len snažiť odmeniť tých, ktorí ho podporovali. Veľmi som sa mýlil.
Teraz môžem povedať, že Abe je najefektívnejším vodcom súčasného sveta. Nikdy by som si nemyslel, že toto niekedy vyhlásim, ale je príkladom, ktorý by mali ostatní nasledovať. Abe už neignoruje ekonomiku ako predtým, prikročil k najväčšej monetárnej stimulácii v histórii. Ide opačným smerom ako Európa a na rozdiel od USA dáva jasne najavo, že zmena monetárneho režimu je dlhodobá. Akcie rastú, to isté platí o tempe ekonomického rastu. Konečne začínajú rásť aj mzdy. Inak povedané, na rozdiel od zvyšku sveta Abe počúva rady Miltona Friedmana a výsledky zatiaľ vyzerajú dobre.
Monetárna politika je ale len začiatkom. Najpálčivejším sociálnym problémom Japonska je postavenie žien. Sexizmus v japonských korporáciách je legendárny, milióny japonských žien sú bez práce, k väčšej pôrodnosti to však nevedie, miera pôrodnosti naopak klesá. Abe sa však po svojom zvolení stal najviac feministickým lídrom, ktorého poznám. Neustále hovorí o zrovnoprávnení žien na pracoviskách, čo je v krajine, kde firmy počúvajú to, čo hovorí vláda, veľmi významný krok. Niekto to považuje za prázdne reči, ale tak tomu nie je najmä preto, že hovorí niečo, čo nikto pred ním. A zmena je zrejmá.
Abe sa tiež chystá znížiť dane firmám, ktoré sú teraz na jednej z najvyšších úrovní vo svete. Štátny dôchodkový fond bude pravdepodobne investovať viac do rizikových aktív, prebieha deregulácia a snaží sa o zníženie obchodných bariér a obmedzenie moci rozsiahleho byrokratického aparátu. Dokonca navrhol, že do krajiny privedie 200 000 imigrantov, ktorí by mali doplniť slabnúci pracovnú silu v krajine. A Abe prekvapuje aj na poli zahraničnej politiky. Je pravdou, že nahneval Čínu a Južnú Kóreu tým, že do niektorých funkcií menoval pravicových historických revizionistov. Všeobecne sa drží nacionalizmu, ale v poslednej dobe ho mení skôr v liberálny internacionalizmus. Zastáva sa radu menších ázijských krajín, na ktoré vyvíja tlak Čína. Namiesto toho, aby sa neustále ospravedlňoval za bývalý japonský imperializmus, presadzuje vládu práva.
Pre mňa je teraz Abe tým, čím bol v USA Ronald Reagan. Nacionalista a žiadny kajúcnik. Človek, ktorý chce zmenšiť vládu a jasne sa postaviť proti krajinám, ktoré zastrašujú iné. Na rozdiel od Reagana sa ale zastáva aj žien. Abeho prednosti však najviac žiaria v porovnaní s predchádzajúcimi japonskými vodcami. Skôr sa zdalo, že sa všetko bude neustále pohybovať zlým smerom a správni chlapci sa ku kormidlu nikdy nedostanú. Výnimkou bol Koizumi, ale ten sa zdal byť len zábleskom svetla v tme. Teraz v jeho práci pokračuje jeho obľúbenec a zvyšok sveta by ho mal nasledovať. Prvýkrát za 25 rokov sa zdá, že Japonsko je o krok napred. Úspech samozrejme istý nie je, ale ja už som konvertoval k Abemu.