Most vo forme daňovej amnestie mal byť výhodný pre štát aj majiteľa čiernych peňazí. Očistiť sa mohol každý, kto od 1. januára 2004 do 31. marca 2005 dobrovoľne nahlásil utajené dane za roky 1992 až 2002 a podľa druhu príjmu ich dodatočne zdanil sadzbou v rozpätí 2,5 až 21,0 percenta. Bez dodatočnej kontroly daňového úradu, ktorý výmenou za to dostane časť zatajeného majetku. Tak znel sľub.
Iba v januári minulého roka smerovalo do štátnej pokladnice 207 miliónov eur, do konca amnestie to bola viac než miliarda eur. Táto suma síce znamená vyššie príjmy, než by štát zinkasoval bez amnestie, no oveľa menej, než sa očakávalo.
Mnohých tajnostkárov totiž odstrašila požiadavka na uvedenie svojho mena. Anonymná amnestia podobná tej, ktorú talianska vláda ponúkla svojim občanom pred tromi rokmi a priniesla 8,3 miliardy eur, neprichádzala pre Eichela do úvahy. Kajúcnici sú predsa chránení ustanovením v zákone, ktorý zakazuje použiť amnestiu ako dôvod na kontroly alebo trestné stíhanie.
Sľub a realita
Sľub je sľub a realita niečo iné. A tak jeden utorok o 8.30 hod. sa u Herberta Raubeho a jeho manželky (mená boli redakciou zmenené) neohlásene prihlásila úradníčka z Daňového úradu Düsseldorf-Sever, vytiahla svoj odznak a požiadala o prístup k obchodnej dokumentácii. Keď prezrela papiere a pracovňu, zmizla.
Slobodná fotografka a majiteľ malej mediálnej agentúry nikdy nemali problémy s daňovým úradom. Až do konca júna minulého roka, keď Herbert Raube prijal ponuku ministra financií a daňovému úradu priznal nezdanené peniaze vo Švajčiarsku. Všetko malo byť podľa ministrových sľubov jednoduché: nahlásiť zatajené dane, zaplatiť paušálnu daň a všetky hriechy sú odpustené.
No šťastný koniec nebol. Od priznania totiž daňoví úradníci pozorne sledujú podnikateľský manželský pár. Písomne požadujú dokumenty, účty a faktúry o cestovných nákladoch, časopisoch, členských príspevkoch a chcú vidieť účtovné knihy. Ani jedno vyúčtované euro neuniklo kontrole.
Nastalo teda to, čoho sa mnohí daňoví hriešnici obávali, čo však Eichel tvrdohlavo dementoval. Sotva je amnestované daňové priznanie odovzdané, mnoho úradníkov preženie kajúcnika cez mangel. "Keby som to tušil," hovorí Raube, "nechal by som svoje peniaze vo Švajčiarsku, bol by som bohatší a zachoval si štatút poriadneho občana."
Na niektorých daňových úradníkov očividne ministrov sľub nezapôsobil a najmä v prvých mesiacoch amnestie rozbehli svoje pátranie. Herbert Olgemöller, právnik kolínskej kancelárie Streck, Mack, Schwedhelm, hovorí: "Mnohí úradníci neboli dostatočne zaškolení a požadovali preto dokumenty na kontrolu." To je však proti predpisom, pretože úradníci mali v prípade pochybností vychádzať z predpokladu o správnosti údajov.
Advokáti museli opakovane brzdiť prehnane usilovných úradníkov. Napríklad, skupina úradníkov v Hesensku chcela "prepadnúť" jeden závod a skontrolovať skladové zásoby. Vďaka amnestii totiž vedeli, že šéf podniku nesprávne uvádzal vstup a výstup tovaru a získal tak čierne peniaze. Chceli preto dodatočne spočítať, či skutočne všetko nahlásil.
Podnikateľ sa, samozrejme, zľakol, pretože v žiadnom prípade nechcel, aby sa jeho zamestnanci alebo dokonca klienti dozvedeli o jeho daňovom podfuku. Právnici napokon dokázali úradníkov v poslednej chvíli zastaviť.
Komplikované pravidlá
Zďaleka to však nie sú ojedinelé prípady. Bývalí vinníci ťažko zistia, či daňový úradník k nim pristupuje správne alebo nie. Pravidlá amnestie sú mimoriadne komplikované. Napríklad, je v poriadku, ak úradníci chcú podklady o predaji alebo kúpe akcií.
V mnohých prípadoch je totiž pre investora výhodnejšie podať nielen dodatočné priznanie, ale sa aj dobrovoľne udať. V takom prípade však úrad nesmie spustiť dodatočné kontroly.
Pri tejto známej forme priznania, pri ktorej sa odpúšťa trest, musí vinník zaplatiť dane v plnej výške plus sankčné úroky. Výhodná je najmä pri špekulatívnych obchodoch, pretože na rozdiel od amnestie je možné straty skombinovať so ziskami. Pod čiarou tak dobrovoľné udanie sa môže byť aj napriek vysokým sadzbám výhodnejšie.
No to bol len začiatok nedorozumení. Úradníci totiž šikovne zamieňali amnestiu s dobrovoľným udaním a jednoducho požadovali kompletnú dokumentáciu. Na to však nemali právo.
Eichelov plán opakovane zaráža odhalených daňových vinníkov. Kto si myslí, že dodatočné daňové priznania skončili v skartovačke, sa mýli. Priznania totiž skončili v daňovej dokumentácii poplatníka a úradníci ich preštudujú aj pri daňových kontrolách po roku 2002.
To je zákonné aj rozumné. Úradníci musia vedieť, prečo boli náhle uvedené príjmy z úrokov vo Švajčiarsku. V opačnom prípade by sa mohlo stať, že úradníci dodatočne otvoria trestné stíhanie. Na druhej strane síce môžu porovnávať číselné údaje, no kontroly a previerky v podnikoch sú zakázané.
Úradníci porušujú pravidlá
Mnohí vinníci preto s neistotou hľadia do budúcnosti. Majú ich už daňové úrady v zameriavači? Budú musieť pre každú maličkosť zvádzať boje s kontrolórmi? Podľa Olgemöllera plošné kontroly nenastanú, pretože na to chýba úradníkom čas. Ak však niekto narazí na priveľmi usilovného úradníka, musí sa pripraviť, že si na neho pri ďalšom daňovom priznaní posvieti. Na rad prídu dôkladné kontroly, aj keď tým poruší pravidlá.
V praxi však poplatník iba ťažko dokáže, že úrad sa na neho vrhol kvôli amnestii.
Raube mal toto podozrenie a preto písomne požadoval odôvodnenie, prečo musí predkladať toľko dokumentov. Odpoveď bola promptná a stručná: "Podľa všeobecnej situácie v komunikácii je určite jednoduchšie vybrať dokumenty z riadne organizovaného účtovníctva a poslať ich daňovému úradu, než skoncipovať dvojstranovú sťažnosť s citáciami."
Viac šťastia mal istý Bavor. V jeho podniku sa len niekoľko týždňov po dodatočnom priznaní objavili kontrolóri. Je to len náhoda, pretože ich príchod znamenal iba rutinnú kontrolu, nariadenú v rámci amnestie. Advokáti podnikateľa sa však dostali k internému kontrolnému plánu úradu a dokázali, že to nebola náhoda. V pláne bolo totiž čierne na bielom, že kontrola bola nariadená až tesne po odovzdaní dodatočného daňového priznania. Úradníci museli odtiahnuť.
Vďaka tomuto prípadu sa aspoň v severnom Bavorsku zmiernil lovecký reflex daňových úradov. Práve v tejto oblasti sa totiž daňoví úradníci dostali do varu až natoľko, že Vrchné finančné riaditeľstvo Norimberg bolo nútené zaviesť poriadok interným oznamom.
Možno ešte nemecké ministerstvo financií v budúcnosti vyhlási daňovú amnestiu, je však otázne, kto mu uverí. (hn/sz)