Uplynulo 10 rokov od chvíle, keď americká investičná banka Lehman Brothers vyhlásila krach. Tento okamih je dnes považovaný za vrchol veľkej ekonomickej krízy z roku 2008. Zobral si finančný svet z toho poučenie, aby sa podobný scenár neopakoval?
Lídri finančnej politiky reagovali na túto krízu v niektorých oblastiach dobre a poučili sa z nej. Nie však vo všetkom. Vybudovali sme síce nové inštitúcie, nastavili nanovo pravidlá a vybudovali vzťahy, vďaka ktorým sa celý systém stal o niečo odolnejším proti otrasom. Hoci sa však urobilo veľa, existujú veci, v ktorých svet reagoval príliš neskoro a nepodnikol dostatočné opatrenia.
Čo by teda bolo potrebné ešte urobiť?
Vždy budem tvrdiť, že potrebujeme viac kapitálu vo finančnom systéme aj väčšiu ochranu proti rizikovým dlhopisom v bankách. Naďalej je nevyhnutná reštrukturalizácia niektorých bánk a zavedenie ďalších opatrení na ich zdravé hospodárenie. Takisto si myslím, že eurozóna ešte stále nie je správne nastavená. Má množstvo nevyriešených problémov. Rizík, nad ktorými sa musíme vážne zamyslieť, je teda skutočne veľa. Avšak jedným z tých najbezprostrednejších a najväčších je príliš veľké vystavenie európskeho hospodárstva oslabujúcim sa ekonomikám rozvíjajúcich sa trhov. Musíme preto zaistiť, aby nemali negatívny vplyv na európsku ekonomiku.
Napriek tomu, môžeme vylúčiť, že sa podobná kríza ako pred 10 rokmi bude opakovať?
Riziko krízy sa nedá úplne eliminovať. Na to neexistuje žiaden spôsob, kríza stále zostáva jedným z možných variantov ekonomického vývoja. Čo by sme však mohli a mali urobiť, je nastaviť celý finančný systém tak, aby bol maximálne odolný, čo najmenej závislý od peňazí daňových poplatníkov.
Komu s odstupom desiatich rokov pripisujete hlavnú vinu za pád Lehman Brothers a iných finančných inštitúcií, samotným bankám alebo vtedajšiemu finančnému systému?
Samozrejme, kľúčovú zodpovednosť nesú banky, obzvlášť ich manažéri. Podľa mňa by však bolo férové povedať, že úplne zlyhal celý systém finančnej politiky. Jeho predstavitelia si absolútne neuvedomili zraniteľnosť americkej aj globálnej ekonomiky. Svoj podiel viny nesie aj Medzinárodný menový fond, ktorý nedokázal včas varovať pred hroziacimi rizikami. Veľká nerovnováha bola tiež v eurozóne, kam sa následne preniesla kríza zo Spojených štátov.
Aká bola celková situácia vo svete pred vypuknutím krízy?
Svet vo všeobecnosti veril, že žijeme v ére takzvaného veľkého umiernenia. Všetci boli presvedčení, že finančná politika je nastavená správne. Hospodárstvu sa dobre darilo, výkyvy v makroekonomike neboli také výrazné ako v predchádzajúcich obdobiach. Zaistená bola aj medzinárodná stabilita. Neskorší vývoj však ukázal, že sa systém zmýlil a takúto stabilitu nemôžeme nikdy považovať za garantovanú.
Ktoré problémy dnes najviac trápia hospodárstvo Spojených štátov?
Americká ekonomika sa momentálne prehrieva. Zároveň sa začínajú objavovať dosahy obchodnej vojny aj fiškálnych opatrení, ktoré sa prejavujú výrazným zvyšovaním rozpočtového deficitu. Toto všetko znamená pre ekonomiku narastajúce problémy, ktoré prichádzajú od súčasného vedenia USA.
A čo európske banky, sú teraz zdravšie než pred 10 rokmi?
Určite sú v lepšej kondícii. Predsa je dnes v bankách viac kapitálu než vtedy. Prísnejšie sú požiadavky na likviditu. V každom prípade si myslím, že stále operujeme s príliš malým kapitálom. To je hlavný problém. V tejto oblasti, ako aj v otázke dlhopisov by sa rozhodne dalo urobiť viac.
Spomínali ste, že európsku ekonomiku ohrozuje prílišné vystavenie rozvíjajúcim sa trhom. Mohla by práve z nich prísť nová kríza?
Nikdy neviete, kedy a odkiaľ príde nasledujúca kríza. Keby ste to vedeli, tak by ste na tom mohli zarobiť obrovské peniaze. Platí však, že mnohé rozvíjajúce sa ekonomiky sú v súčasnosti veľmi zraniteľné. Práve pre ne znamená sprísňovanie monetárnej politiky veľké riziko, čo môže viesť ku kríze. Podľa mňa to však nie je jediné nebezpečenstvo, ktorému teraz čelíme.
Aké hrozby máte teraz na mysli?
Momentálne čelíme aj neistým politickým vyhliadkam v Taliansku. Ak sa tieto veci nepodarí zvládnuť, môže to viesť k vážnemu narušeniu trhu. Ako som už spomínal, sme takisto konfrontovaní so stupňujúcou sa obchodnou vojnou, predovšetkým medzi Spojenými štátmi a Čínou. Napokon, Európu ohrozuje aj veľmi nepredvídateľná politická situácia v Spojených štátoch. Takže v tomto smere musíme rátať so skutočne mnohými rizikami. Povedať, ktoré z nich bude spúšťačom nasledujúcej krízy, je veľmi ťažké. Prioritou je priznať si, že hoci sa celý systém stal podstatne odolnejším než pred 10 rokmi, eurozóna je stále vystavená hrozbám zvnútra aj zvonka.
Niektorí ekonómovia tiež hovoria, že sme došli na vrchol hospodárskeho cyklu a teraz to s nami nevyhnutne pôjde z kopca...
Na ďalší vývoj nemám spoľahlivú predpoveď. Vidím len indikátory, ktoré stále hovoria o pomalom zotavovaní ekonomiky. Je síce pravda, že odhady niekedy nie sú príliš pozitívne. Napríklad zotavovanie krajín ako Taliansko či Španielsko sa má spomaľovať. Avšak podľa mňa je ešte príliš zavčasu tvrdiť, že by celá eurozóna išla do recesie.
Takže riziko novej vlny krízy tu stále je?
Áno. Podľa môjho názoru existuje riziko, že súčasný pomerne pozitívny vývoj trhov sa môže skončiť. Nepokúsim sa vyčísliť pravdepodobnosť tohto vývoja, ale toto riziko tu s nami jednoznačne je. Pretože mnoho hlboko zakorenených problémov, ako sú veľmi vysoké úrovne dlhov, sa dosiaľ nepodarilo vyriešiť. Tieto dlhy zostávajú veľkým problémom, a to v oboch sektoroch – verejnom aj súkromnom. Práve oni pritom výrazne ovplyvňujú vývoj ekonomiky. Takže podľa mňa naozaj stále existuje pravdepodobnosť, že trhy opäť ovládne nervozita z toho, či dnešný pozitívny vývoj bude udržateľný.
Máte zrejme na mysli predovšetkým krajiny južnej Európy, ktorým sa stále príliš nedarí znižovať vysokú úroveň dlhov...
Áno, vyzdvihol by som práve ich. Myslím si, že najväčšie problémy sú stále v južnej Európe. Avšak ich situácia sa nedá zovšeobecňovať.
Ako podľa vás tieto štáty zvládli krízu, ktorá ich zasiahla pred šiestimi–siedmimi rokmi?
Hovorme o jednotlivých krajinách. Dovoľte mi, aby som sa pokúsil vysvetliť to na príklade juhoeurópskych ekonomík a Írska. Írsko vystúpilo zo záchranného programu a teraz je späť na trhoch. Najväčším rizikom, ktorý dlhé roky v Írsku pretrvával, bol jeho bankový systém. Zvyšok ekonomiky nevyvolával až také veľké starosti, ako bankový systém, v ktorom zotrvávali určité riziká. Som presvedčený, že sa ich Írom podarilo vyriešiť vhodným spôsobom. Potom tu máme Portugalsko. V jeho prípade som sa od začiatku domnieval, že skorý odchod zo záchranného programu je možný, čo sa nakoniec aj potvrdilo. Ja by som to však urobil iba v kombinácii s pohotovostnou úverovou líniou. Portugalci to neurobili a z programu vyšli bez nej.
A čo ďalšie krajiny?
V Španielsku vyvolávala pozitívne reakcie zlepšená dynamika tamojšej ekonomiky. Avšak úroveň dlhov v súkromnom, korporátnom aj verejnom sektore zostala jednoznačne veľmi vysoká a vyvolávala vážne starosti. Takže v skratke – španielska ekonomika dynamická, ale dlhy sú poriadne vysoké. V Grécku nebolo dlho jasné, ako sa celá situácia skončí. Dôležité bolo, aby došlo k výraznému zlepšeniu podmienok požičiavania, aby sa grécky dlh podarilo urobiť udržateľným. No a napokon tu máme, Taliansko. Prirodzene, aj tu je úroveň verejného dlhu dosť vysoká a ekonomický rast bol dlho veľmi nízky. Taliansku ekonomiku tak bolo dlhé roky treba chrániť.
Keby ste mali povedať, či dnes funguje lepšie európska alebo americká ekonomika, ktorú by ste si vybrali?
To závisí od toho, podľa čoho chcete ich úspešnosť merať. Keď sa na to pozriete povedzme z hľadiska nezamestnanosti alebo produktivity, tak je na tom lepšie americká ekonomika. Ak však zoberiete do úvahy počet zamestnaných medzi ľuďmi, ktorí majú záujem pracovať, Spojené štáty aj Európska únia sú na tom zhruba rovnako. A v otázke riešenia príjmovej a sociálnej nerovnosti je na tom Európa oveľa lepšie. Takže hodnotiť to, komu sa lepšie darí, sa dá naozaj len na základe konkrétnych kritérií.
Obchodné vzťahy medzi oboma ekonomikami zhoršujú ochranárske opatrenia prezidenta Donalda Trumpa. Môžu zasiahnuť globálnu ekonomiku?
Samozrejme, budú mať veľmi negatívny dosah. Existujú prepočty, že ak naozaj vypukne obchodná vojna, tak jej vplyv na ekonomiku bude ešte výraznejší, než sme videli počas veľkej recesie v rokoch 2008 až 2011. Keď táto vojna bude eskalovať, prepad globálneho hrubého domáceho produktu bude naozaj veľmi prudký.
Na budúci rok sa pravdepodobne staneme svedkami tvrdého brexitu. Očakávate, že to európsku ekonomiku oslabí, alebo skôr posilní?
Podľa mňa brexit nemá žiadne klady, iba zápory. Avšak nemyslím si, že na európsku či globálnu ekonomiku bude mať nejaký mimoriadne silný vplyv. Môže síce vytvoriť určité turbulencie, ale trhy ho už viac-menej zarátali do prognóz svojho vývoja.
Myslíte si, že ešte stále existuje šanca udržať Britániu v Európe?
Spojené kráľovstvo vždy patrilo a aj patrí do Európy. Musí patriť do Európy. Je to kľúčový partner v ekonomickej výmene aj politickej oblasti. Preto je logické, že otázka Veľkej Británie je ústrednou témou v Európe. Ja si robím naozaj veľké starosti kvôli riziku, že Británie sa bude čoraz viac vzďalovať od Únie. Vidím, že sa to deje už teraz. Avšak stále dúfam, že politickí lídri vrátane tých na kontinente urobia všetko preto, aby udržali Britániu ako člena Európskej únie.
Má euro najhoršie roky za sebou, alebo sa komplikácie na juhu Európy môžu vrátiť, napríklad kvôli už spomínanému Taliansku?
Ja som presvedčený, že to, či euro prežije alebo nie, je v konečnom dôsledku otázkou politiky. Závisí predovšetkým od politických rozhodnutí jednotlivých národov eurozóny. Podstatné totiž je, ako členské krajiny narábajú s eurofondmi alebo či dodržiavajú dohodnutú fiškálnu politiku. Tieto záležitosti sú základom pre spoločnú menu a dianie v celej eurozóne. V každom prípade by sme mali zostať realistami.
Čo teda eurozóne hrozí?
Ak taká veľká krajina, akou Taliansko nepochybne je, sa bude držať veľmi ďaleko od všeobecného konsenzu a začne prijímať šialené rozhodnutia v štrukturálnych ekonomických a politických oblastiach, bude to mať obrovský dosah na každého obyvateľa eurozóny. Existuje totiž len veľmi málo vecí, ktoré by s tým zvyšné členské krajiny mohli urobiť. V tomto smere sme všetci na jednej lodi. Z toho dôvodu sme všetci zraniteľní voči politickej nestabilite.
Je eurozóna pripravená na prijatie krajín ako Bulharsko, alebo si musí v prvom rade vyriešiť problémy súčasných členov?
Tieto veci podľa mňa navzájom vôbec nesúvisia. Prioritnou zostáva otázka, či bude Bulharsko pripravené. Konečné rozhodnutie bude závisieť od toho, kedy táto krajina vstúpi do bankovej únie a európskeho mechanizmu výmenných kurzov ERM II, či prejde záťažovými testami a či má dobrú správu financií, obzvlášť bankový systém. Všetky tieto kritériá treba splniť. Ak Bulharsko prekoná spomínané prekážky, reformuje svoj bankový systém a obmedzí korupčné štruktúry v celej krajine, tak v princípe by som nevidel žiadny problém, prečo by nemalo vstúpiť do eurozóny.
Akú celkovú perspektívu vidíte pre euro?
Nemyslím si, že by samotná existencia eura bola v bezprostrednom ohrození. Tu by som však zdôraznil slovo bezprostrednom. Ako som už povedal, vždy to závisí od politických záväzkov a záväzkov celého spoločenstva. Jedine vtedy môže byť euro stabilné. To je kľúčový faktor, ktorý je nevyhnutný pre prežitie eura. V tomto smere nie je spoločná mena momentálne ohrozená. Politickí lídri aj obyvatelia za eurom stoja. Jeho podpora je veľká a ľudia chcú zostať v eurozóne. Avšak vec, ktorá mi momentálne robí skutočne najväčšie starosti, je veľká erózia podpory vo vládne aj európske inštitúcie. Dôverovať im prestávajú ľudia všade, po celej Únii.
Môže Európska únia vôbec prežiť bez eura a euro bez Európskej únie? Alebo sú tieto dva faktory tak navzájom prepojené, že nedokážu bez seba existovať?
Ja si myslím, že euro sa stalo veľmi silným prvkom Európskej únie. Je dôležitým prvkom v mnohých smeroch, aj z politického hľadiska. Takže z tohto dôvodu si myslím, že by bolo veľkou chybou čo i len myslieť na riziká existencie samotného eura.
Dlhodobou témou diskusií je väčšia centralizácia eurozóny. Pomohlo by to predísť príchodu novej krízy?
Som presvedčený, že problémy by sa rozhodne riešili lepšie vo federalizovanejšej Európe. Jednoducho potrebujeme federálnu Európu. Samozrejme, nemusia to byť Spojené štáty európske. Tie považujem za úplne nerealistický scenár. Ale myslím si, že potrebujeme centralizovanejšie ministerstvo financií. Nemusí to byť klasické ministerstvo, aké poznáme z jednotlivých krajín. Avšak mali by sme mať inštitúciu, ktorá bude rozhodovať o peniazoch vo výške okolo jedného percenta HDP, ktoré má určené ako svoj zdroj celá eurozóna. Potrebujeme na to neštátny úrad, ktorý urobí menovú úniu stabilnejšou.
V ktorých ďalších oblastiach by Európska únia mala byť viac centralizovaná?
Dobré by bolo centralizovať iba tie oblasti, v ktorých sa to stane absolútne nevyhnutným. Myslím si, že princíp subsidiarity je veľmi dôležitý. Mali by sme prijímanie dôležitých rozhodnutí držať tak blízko občanom, ako je to len možné. Čo najmenej by sa o kľúčových veciach malo rozhodovať v Bruseli. Avšak, samozrejme, v niektorých oblastiach musíte rozhodnutia centralizovať. V podstate celý systém je potrebné prehodnotiť. Musíme zvážiť, či niektoré veci je potrebné ponechať centralizované, napríklad vrátane spoločnej poľnohospodárskej politiky. Tu podľa mňa existuje stupeň centralizácie, ktorý nie je potrebný. A naopak, bolo by dobré viac centralizovať niektoré ďalšie oblasti, obzvlášť vo finančnom sektore.
Eurozóna zažila ťažkosti aj po vypuknutí dlhovej krízy v roku 2011. Čo mala urobiť lepšie, aby zvládla boj proti problémom?
Myslím si, že bolo potrebné urobiť celý komplexný súbor opatrení. Mnohé z nich sa podarilo spraviť, iné mohli byť zvládnuté lepšie či rýchlejšie. Prvou takouto vecou bolo vyčistenie európskeho bankového systému. Bolo to veľmi dôležité pre to, aby sme vyriešili pretrvávajúci dlhový problém v jednotlivých sektoroch. Druhým problémom bola nevyhnutnosť vyššej inflácie. Jej miera bola pred piatimi či šiestimi rokmi veľmi nízka a bolo treba vrátiť ju naspäť k dvom percentám. Dodnes nie je na tejto úrovni.
Prečo to je také dôležité?
Je to jasný spôsob, ako zlepšiť tok peňazí a zrýchliť ekonomický rast. Nakoniec sme museli zvýšiť ekonomickú rovnováhu. A tú dosiahneme jedine vtedy, ak Nemecko zvýši svoje investície. Nemci musia vynakladať viac peňazí, rozvíjať nové ekonomické sektory, dosahovať novú dynamiku. Pomôže to zvyšku eurozóny, aby lepšie zvládala problémy. Takže Nemecko musí urobiť to, čo pomôže každému.
Ako sa dnes pozeráte na kroky, ktoré sa v uplynulých rokoch podnikli na záchranu eurozóny vrátane pomoci Grécku či ďalším problémovým krajinám v hodnote stoviek miliárd eur? Malo sa to urobiť inak?
Áno, myslím si, že mnoho vecí sa malo urobiť úplne iným spôsobom. Predovšetkým dlhová udržateľnosť v Grécku bola veľmi otázna už od samotného počiatku. Reštrukturalizáciu dlhu sme mali urobiť oveľa skôr, aby sme redukovali riziká. Podľa mňa sme to urobili príliš neskoro, čo viedlo k vážnym ťažkostiam. Reštrukturalizácia dlhov je totiž veľmi dôležitou súčasťou vytvárania dlhovej udržateľnosti.
Čo teda bolo potrebné spraviť?
Som absolútne presvedčený o tom, že takýto dlh musí byť reštrukturalizovaný. To sa nám v Grécku nepodarilo. Druhá vec je tá, že sme boli príliš nevýrazní na makroekonomickom fronte, predovšetkým v jadre eurozóny. Mali sme mať expanzívnejšiu makroekonomickú politiku. Nie na okraji, ale v centre eurozóny. A predovšetkým sme mali mať oveľa viac verejných investícií, aby sme podporili ekonomický rast. Takéto záväzky naďalej zostávajú. Je potrebné ich robiť pre ďalší rast.
Kto je Guntram B. Wolff
Vyštudovaný ekonóm je riaditeľom bruselského think tanku Bruegel od júna 2013. Zaoberá sa najmä štúdiom rozpočtovej a menovej politiky. Predtým pôsobil v Európskej komisii, kde sa venoval makroekonomickým reformám eurozóny. Pracoval tiež v nemeckej centrálnej banke ako poradca pre rozpočtovú politiku a ako poradca Medzinárodného menového fondu. Svoje názorové stĺpčeky publikuje v renomovaných svetových denníkoch ako Financial Times či Handelsblatt. Niekoľko jeho komentárov zverejnili aj HN.