Riziko rastu inflácie stále existuje. Prečo v Česku trhala rekordy? (rozhovor)

Inflácia v Česku v januári klesla na 2,3 percenta. Čo si o tom myslíte?

Som veľmi rád, že sa po dva a pol roku vraciame k cenovej stabilite. Je to učebnicové potvrdenie správnosti menovej politiky, ktorú sme nasadili. Myslím si síce, že jedenapolročná fáza vysokých úrokových sadzieb mohla byť o niečo intenzívnejšia a kratšia, ale ešte nie je celkom za nami. Musíme sa postarať o to, aby sme sa nedočkali ďalšej vlny inflácie. Preto chápem opatrný prístup Českej národnej banky k znižovaniu sadzieb. Určite však existuje priestor na ďalšie znižovanie.

Česko bez eura stráca bohatstvo a vplyv, tvrdí uznávaný ekonóm. Aké výhody má spoločná mena?

Aké rýchle by malo byť znižovanie sadzieb?

V situácii, keď máme infláciu takmer na úrovni cieľa, nie je potrebné držať sadzby na úrovni 6,25 percenta. Viem si predstaviť, že ČNB môže sadzby posunúť v dvoch alebo troch krokoch niekde na úroveň možno štyroch percent a potom už len dolaďovať. Veľa bude závisieť od vývoja kurzu koruny. Nechcem však zo svojej súčasnej pozície hovoriť, čo by mala nezávislá ČNB robiť.

Prečo sme mali do januára tohto roka v Českej republike výrazne vyššiu infláciu ako v krajinách EÚ?

Česká ekonomika, podobne ako iné ekonomiky vo svete, zažila veľký nákladový šok. U nás tento šok prišiel vo veľmi inflačnom dopytovom prostredí, ktoré bolo živené najmä napätým trhom práce a tiež finančne dobre vybavenými domácnosťami a firmami. Ale aj veľmi štedrou rozpočtovou politikou a uvoľnenou menovou politikou. Najmä tá druhá však nebola len u nás, ale aj v iných krajinách. Európska centrálna banka a americký Fed dlhodobo držali sadzby blízko nuly. A keď prišiel ponukový šok, logicky sa musel prejaviť v inflácii. Zjednodušene povedané: počas krachu sme dostávali peniaze za to, že sme nič nevyrobili alebo len veľmi málo. To sa nemohlo prejaviť inak ako rastom cien. Preto mala ČNB pravdu, keď veľmi skoro začala zvyšovať svoje sadzby. A to aj napriek tomu, že v jej vedení existovali názory, že ide o čistú infláciu na strane ponuky, ktorú nemožno skrotiť sadzbami. Keby však išlo o čisto ponukovú infláciu, podniky by rok predtým a predvlani nezaznamenali taký nárast svojich ziskov, čo bolo okrem iného zrejmé aj z výberu daní. Firmy by sotva boli schopné preniesť zvýšené náklady na zákazníkov a ešte stále dosahovať také obrovské ziskové marže. Umožňoval im to len existujúci vysoký dopyt.

Boli firmy dostatočne varované, aby tak veľmi nezvyšovali ceny?

Menová politika ich k tomu jednoducho donútila. Utlmila dopyt a spoločnosti vidia, že už nemôžu uspieť predražovaním. Inflácia sa krotí škrtením ekonomiky vysokými úrokovými sadzbami, čo vplýva najmä na firmy a domácnosti. Znie to kruto, ale iná cesta neexistuje. Niektoré firmy sa tomu vyhli prechodom na financovanie v eurách, ale naša nezávislá menová politika jasne ukázala, že funguje.

Existuje niečo, čo by mohlo opäť zvýšiť infláciu?

Keď som bol v centrálnej banke, obávali sme sa, že sa objavia tlaky na rast miezd, čo by nás prinútilo ešte razantnejšie utiahnuť menové skrutky. Je ťažké pochopiť, že máme najnižšiu nezamestnanosť v EÚ, ale najväčší pokles reálnych miezd. Keby som bol šéfom odborov, vyzýval by som všetkých prítomných, aby vyšli na barikády a žiadali od svojich zamestnávateľov oveľa vyššie mzdy. Ale to sa tu takmer nikdy nedeje. To ma, samozrejme, teší, pretože potom by sa to muselo obmedziť oveľa brutálnejšou menovou politikou. Riziko vlny takýchto požiadaviek na prebytkovom trhu práce však stále existuje.