Vediete spoločnosť Kruk, ktorá patrí medzi najväčších správcov dlhov v Európe. Vo svojom životopise sa pritom netajíte tým, že k podnikaniu ste mali blízko už od detstva...
Áno, už počas školy som pomáhal svojim rodičom v ich biznise. Bola to malá firma na výrobu zmrzlinových kornútikov, v ktorej pracovalo dohromady päť ľudí. Prirodzene, najvyšší dopyt bol počas letných prázdnin. Prácou v rodinnom podniku som tak strávil každoročne veľkú časť prázdnin.
Ako ste sa následne dostali k právnickej oblasti?
V poslednom ročníku strednej školy som sa zamiloval do dievčaťa, ktoré mi povedalo, že z nášho malého mestečka odchádza a ide na univerzitu do veľkomesta. Ak som ju nechcel stratiť, musel som ju nasledovať. Nemal som na výber. Napokon som si vybral právnickú fakultu a úspešne som absolvoval štúdium práva. Keď to spätne hodnotím, ona bola mojou motiváciou, aby som zmenil svoje plány. Nechcel som zostať so svojimi rodičmi pracovať v ich firme. Mojím snom bolo stať sa nezávislý, čo sa mi nakoniec aj podarilo.
Dnes vediete spoločnosť Kruk, ktorá patrí medzi najväčších správcov pohľadávok v Európe. Prečo ste si zvolili práve tento segment?
Keď som ukončil štúdium práva, chcel som sa stať sudcom. To bol môj sen. Začal som preto špeciálnu prax na súde, ktorá trvala tri roky. Každý týždeň som musel na súde stráviť dva dni, zvyšok som venoval ďalšiemu štúdiu práva. Zároveň som však musel zarábať nejaké peniaze, aby som mohol viesť normálny rodinný život. Obzeral som sa preto po nejakej práci. Nikto ma však nechcel zamestnať, keďže som mohol pracovať len tri dni v týždni. Nakoniec som sa teda rozhodol spolu s kolegom založiť malú firmu.
V tej ste sa už venovali právnickým veciam?
Áno. Náš biznis model spočíval v tom, že sme zaklopali na dverách právnických kancelárií alebo sme im zavolali s ponukou servisu. Pripravovali sme pre nich podklady pre súdne procesy, písali dokumenty a podobne. Na tom sme zarobili svoje prvé peniaze. Potom sme trochu zmenili zameranie a začali sme budovať vydavateľstvo. Stále sme však pôsobili v právnej oblasti. Bolo to v roku 1998, ja som mal práve 26 rokov a naše vydavateľstvo začalo fungovať pod názvom Kruk.
Kruk v poľštine znamená havran. Prečo ste si vybrali práve tento názov?
Havran je tradične čierny vták, ale biely havran znamená v poľštine veľmi výnimočný jav. Takisto sme my chceli v našom vydavateľstve publikovať unikátne a cenné knihy, bestsellery. Začali sme písať tieto knihy a ako ich autor som si symbolicky zarobil svoj prvý milión zlotých. V tom čase sme ešte nemysleli na výber dlhov. Naše knihy sa týkali skôr daní a daňových zákonov. Počas tejto práce som stretol mnoho podnikateľov. Na jednej z takýchto schôdzok sa nám jeden z nich posťažoval, že jeho biznis rastie veľmi rýchlo, ale má problémy s výberom menších súm, ktoré mu ľudia neplatia. Povedal nám, že potrebuje vyberať dlhy a práve my by sme s tým možno dokázali niečo urobiť.
A tým vám vnukol nápad na nový biznis...
Presne tak. Páčilo sa nám to a súhlasili sme. Mysleli sme si, že by to mohlo fungovať. Ale ak mám byť úprimný, nebolo všetko také jednoduché. Problém mohol byť s mojou mamou. Keď som šiel za ňou a povedal jej, že odchádzam od vydavateľstva k správe dlhov, namietala, že musím byť sudcom, prípadne písať knihy. Nakoniec sa mi ju podarilo presvedčiť, že táto zmena je správnym rozhodnutím a musím začať robiť niečo úplne nové.
Ako sa vám ju podarilo presvedčiť?
Rozpovedal som jej príbeh zo svojho vlastného života. V tom čase mal môj syn tri roky. Raz som s ním šiel na piesočnú pláž. Prišiel k nemu malý chlapec a vzal si jeho hračky. Nejako som to neriešil, také veci sa stávajú. Keď to uvidel otec toho chlapca, vzal mu tieto hračky a vrátil ich môjmu synovi. A ja som sa zamyslel nad tým, čo sa vlastne stalo. Prišiel som na to, že ľudia sa už od detstva učia určitým sociálnym normám či štandardom. A jedným z nich je to, že vrátime späť to, čo si požičiame. Spomínaný otec naučil tieto štandardy svoje dieťa, rovnako ako ja som ich naučil svojho syna. Naši rodičia to naučili nás. A ja v tieto princípy skutočne verím. Viem, že aj moje deti ich budú učiť svoje deti, teda mojich vnukov.
To vám pomohlo nájsť správnu motiváciu pre vstup do segmentu správy a výberu dlhov?
Áno. Pomyslel som si, že nerobím nič iné, len zachovávam tieto sociálne štandardy. A chcel som, aby sa ich ľudia naučili rešpektovať. Práve takúto zmenu postojov dlžníkov sa svojou prácou snažíme docieliť. Avšak to nie je všetko. Na jednej strane sú to sociálne štandardy, na strane druhej rešpekt a férové konanie voči dlžníkom. Usilujem sa k nim pristupovať tak, ako by som ja sám chcel, aby so mnou zaobchádzali moji veritelia, keby som sa ocitol v rovnakej situácii ako oni a mal dlhy. Takže je to naozaj veľmi jednoduché. Práve to sme začali robiť.
Podarilo sa vám to?
Áno. Vyzeralo to ako zázrak. Ľudia k nám začali chodiť a my sme dokázali to, čo sme ani neočakávali. Dosiahli sme dokonca ešte oveľa viac. Ľudia ocenili náš prístup. Rešpektujeme ich bez toho, aby sme ich súdili. Nepýtame sa ich, čo sa stalo a prečo sa dostali do dlhov. Vieme, že majú svoju česť a chcú splatiť svoj dlh, hoci dnes nemajú žiadne peniaze. Povedia, že môžu zaplatiť iba povedzme 50 alebo 100 zlotých mesačne. My s tým súhlasíme a oni od nás odchádzajú spokojní. Všetko je v poriadku.
Kto je vaším typickým klientom?
Máme sedem miliónov individuálnych klientov. Typický klient nie je žiaden reálny človek, je to len štatistika. Zvyčajne ide o hlavu rodiny, otca alebo matku vo veku 35 až 50 rokov. Väčšinou má jedno alebo dve, niekedy i tri deti. Často má veľa problémov v rodine či práci. V podstate sa dá povedať, že vedie úplne normálny život.
Koľko dosahuje priemerný dlh?
Priemer je okolo dvetisíc eur. Pre niekoho je to veľmi vysoká suma, iný nemá problém so splácaním. Všetko závisí od solventnosti klienta.
Bavíme sa o priemernej výške a typickom klientovi v Poľsku?
Nie, platí to pre všetky krajiny, v ktorých pôsobíme. Okrem Poľska sme v Rumunsku, Česku, na Slovensku, v Taliansku, Španielsku aj Nemecku, teda dovedna v siedmich krajinách Európy. Ale všade je to v podstate stále rovnaký biznis. Náš prístup je ten istý, či už naše služby využíva Slovák, Španiel alebo Talian. S každým zaobchádzame maximálne férovo. Snažíme sa byť čestní, neodsudzovať dlžníkov, lepšie im porozumieť a dať im šancu splatiť svoje dlhy.
S vašou firmou Kruk ste už vstúpili na burzu, jej trhová kapitalizácia prekročila jednu miliardu dolárov. Dostali ste už od nejakého veľkého finančného koncernu ponuku na odkúpenie firmy?
Naša spoločnosť je verejne obchodovaná na burze od roku 2011. Počas tohto obdobia sme nedostali žiadnu oficiálnu ponuku na odkúpenie. Zatiaľ nám ju nikto nepredložil. Samozrejme, diskutujeme s mnohými potenciálnymi investormi, ktorí občas premýšľajú nad kúpou celej spoločnosti.
Čo takýmto ľuďom odpoviete?
Spýtam sa ich – čo od vás môžem vlastne očakávať? Môžete mi dať niečo, čo dnes ešte nemám? Ja mám všetko, čo chcem. Dobrých investorov, dobrých zamestnancov, dobrý tím. Naša spoločnosť rastie. Čo by ste mi mohli dať viac? A ak by ste sa ma opýtali na to, čo by som urobil, keby som v budúcnosti dostal reálnu a konkrétnu ponuku, odpovedal by som vám, že uvidíme, čo sa stane. Možno áno, možno nie. V každom prípade to zatiaľ nie je aktuálne.
Spomínali ste, že pôsobíte v siedmich krajinách Európy. Plánujete vstup aj na nové trhy?
Jednoznačne áno. Som totiž presvedčený, že náš prístup zameriavať sa na klienta a pripravovať procesy takpovediac s ľudskou tvárou je univerzálny. S ním môžeme tento biznis robiť skutočne všade. V každej krajine, kde je dostatočne veľký trh. Možno o veľmi malé alebo veľmi bohaté krajiny nemáme záujem. Potrebujeme skôr masový trh s množstvom spotrebiteľov, s kreditnými kartami a pôžičkami.
Z krajín Vyšehradskej štvorky zatiaľ len Slovensko používa euro. Pomohlo by vám, keby sa Poľsku zaviedla spoločná európska mena?
Určite áno. Ja osobne som veľkým fanúšikom eura v Poľsku. Očakávam, že v budúcnosti dôjde k nášmu vstupu do eurozóny. Rozhodne sa za to prihováram. Pozerám sa na to z pohľadu podnikateľa, ktorý dnes pôsobí v krajinách so štyrmi rôznymi menami. My máme poľský zlotý, Česi platia korunou, Rumuni leimi a vy Slováci spolu s Nemcami, Talianmi či so Španielmi zase eurami. My sme pritom stále malá spoločnosť a spravovať dlhy v rozličných menách je pre nás skutočným problémom. Veď si len zoberte, že sa niečo stane s peniazmi. Je to od nás úplne nezávislé. Napríklad česká koruna v posledných mesiacoch a rokoch skákala hore-dole. Z hľadiska medzinárodnej finančnej spoločnosti, ktorá rozmýšľa nad expanziou, by bolo oveľa jednoduchšie a lepšie, keby tu fungovala spoločná mena. Z tohto dôvodu veľmi podporujem euro.
Pre Slovensko je teda z hľadiska vášho biznisu výhodou, že u nás platíme eurom?
Áno. Slovensko je pre nás veľmi zaujímavé. Sme u vás necelých päť rokov, ste pre nás stále čerstvý trh. Najväčším problémom je pre nás ako pre biznismenov zmena zákonov. Tie sa u vás menia pomerne často. Vieme, že sa na Slovensku chystá nová finálna regulácia. Proces je nastavený tak, že regulátor by najradšej chcel dobrých a spoľahlivých dlžníkov, našich klientov. Ja si myslím, že to je správny smer a veľmi dobrý prístup. Rád by som však iba s dostatočným predstihom vedel, kedy a aké zmeny prídu. Potrebujem mať jasno v tom, koľko času budem mať pripraviť sa na ne. Problémom občas býva aj spätná platnosť. Teda že zákon je nový, ale je spojený so starými prípadmi a s dlhmi.
Koľko klientov máte na Slovensku?
Odhadujem, že ich je rádovo niekoľko stoviek tisíc.
Kde vidíte vašu spoločnosť o päť alebo desať rokov?
Ja vždy snívam. My podnikatelia nikdy neprestaneme snívať a skúmať nové možnosti. V mojich predstavách úplne zreteľne vidím, že môžeme byť najlepší a najväčší na svete. Skutočne tomu verím a rád by som to dosiahol. Aj kvôli tomu, že medzi desiatimi najväčšími spoločnosťami na svete v tomto segmente je moja dirma jediná, ktorú stále riadi jej zakladateľ. Zvyšok sú korporácie, hoci manažované profesionálne veľmi schopnými ľuďmi. Ja stále verím, že môžeme naďalej veľmi rýchlo rásť a stať sa číslom jeden na celom svete.
Akú úlohu hrajú vo vašom biznise inovácie? Koľko peňazí investujete do výskumu a vývoja?
Odpoveď je pomerne jednoduchá. Máme sedem miliónov klientov, z čoho vyplýva, že skutočne už pracujeme doslova s veľkými dátami. Vstúpili sme do oblasti big data. Medzi svojimi zamestnancami mám niekoľko stoviek IT špecialistov. Prostredníctvom smartfónov a ďalších zariadení každý deň komunikujeme s tisíckami a tisíckami ľudí. Sme aktívni na sociálnych sieťach, stretávame sa s nimi osobne. Bez nových technológií a automatizácie by sme boli úplne inou spoločnosťou. Je prakticky nemožné robiť náš druh biznisu bez veľmi dobrých technológií. Tie sú naozaj veľmi dôležité. A ja som presvedčený, že postupom času ich význam ešte viac narastie. Navyše, práca špecialistov je každý rok čoraz drahšia. Prirátajte si k tomu nedostatok ľudí so špeciálnym vzdelaním. Platí to obzvlášť na Slovensku aj v Českej republike. Nezamestnanosť je v týchto krajinách skutočne extrémne nízka a je ťažké nájsť tu schopných ľudí.
Ako tieto problémy riešite?
Musíte prichádzať s novými a všestrannými riešeniami. Klásť dôraz na automatizáciu, robotizáciu či umelú inteligenciu. To je jediný spôsob, ako túto situáciu zvládnuť.
Ste vášnivým triatlonistom. Pomáha vám šport získať vytrvalosť v biznise?
S týmito aktivitami ako je triatlom som začal predovšetkým preto, že som potreboval robiť niečo sám. Úspešní podnikatelia totiž zvyčajne pracujú s tímom fantastických ľudí, ktorých mám okolo seba aj ja. Avšak chcel som dokázať sám sebe, že aj ja som stále schopný dosiahnuť niečo skutočne náročné a ťažké. Avšak je tu aj druhý aspekt.
Čo konkrétne máte na mysli?
Pridaná hodnota športu spočíva v tom, že po tréningu, keď sa vrátite z dlhého behu, plávania alebo jazdy na bicykli a idete do sprchy, tak sa zrazu cítite, akoby ste sa práve znovuzrodili. Keď sa osprchujete, pociťujete celú tú sviežosť a všetky problémy naraz vyzerajú úplne inak. So všetkými týmito pocitmi dokážete byť lepším lídrom. Ste oveľa pokojnejší a chápavejší. Takže mne sa šport spája práve s týmto aspektom. Pretože my podnikatelia zažívame príliš veľa stresu. A práve toto je perfektná situácia a spôsob, ako môžete tento stres zo seba striasť. Do práce sa potom vrátite ako pokojný a lepší líder. Som, presvedčený, že aj toto je dôležité pre nás. A nielen pre nás, ale pre celý tím.
Pri podnikaní na Slovensku je veľkým problémom častá zmena zákonov
Vo vašej krajine máme rádovo stovky tisíc klientov, tvrdí pre HN Piotr Krupa, šéf spoločnosti Kruk.
Keď sa v roku 1972 v malom poľskom meste Piotr Krupa narodil, v jeho krajine vládol tvrdý komunizmus. V čase, keď súkromné podnikanie takmer neexistovalo, jeho rodina predstavovala výnimku – Krupovi rodičia vlastnili malý podnik na výrobu zmrzlinových kornútikov. Piotr im počas letných prázdnin, keď bola spotreba zmrzliny z celého roka najvyššia, vo firme pomáhal. Už vtedy prvýkrát pocítil, že podnikanie je mu blízke.
Jednotka na trhu regiónu
Po páde komunizmu a vyštudovaní práva sa Krupovi naplno otvorili možnosti rozbehnúť svoj vlastný biznis. Hoci najprv uvažoval o kariére sudcu, túto myšlienku napokon zavrhol. So spoločníkom, s ktorým mali dohromady vo vrecku necelých tisíc eur, založili firmu poskytujúcu servis právnickým kanceláriám. Neskôr začali vydávať právnické publikácie. A napokon sa pustili do správy a vymáhania pohľadávok.
Dnes je Krupova spoločnosť Kruk v tomto segmente jednotkou na stredoeurópskom trhu. Zamestnáva viac ako tri tisícky ľudí a pôsobí v siedmich krajinách Európy vrátane Slovenska. „Máme sedem miliónov klientov. Od roku 2011 sme verejne obchodovaní na burze,“ vysvetľuje pre HN Krupa, ktorý je aktuálnym poľským EY Podnikateľom roka. Za sedem rokov na burze sa hodnota spoločnosti Kruk prehupla cez jednu miliardu dolárov.
Svoj biznis by Krupa rád rozvíjal aj v našej krajine, kde má Kruk rádovo niekoľko stoviek tisíc klientov. „Slovensko je pre nás nepochybne zaujímavé. Pôsobíme u vás necelých päť rokov, takže ste pre nás stále čerstvý trh. Najväčším problémom však je, že sa vo vašej krajine pomerne často menia zákony. Pre podnikateľov je pritom dôležité vedieť o zmenách v dostatočnom časovom predstihu, aby sa na ne vedeli pripraviť,“ tvrdí Krupa.
Fanúšik eura
Okrem Poľska a Slovenska jeho firma pôsobí i v Rumunsku, Česku, Taliansku, Španielsku a Nemecku. Aj vzhľadom na to, že v štyroch zo spomínaných krajín sa platí eurom, by Krupa bol rád, keby Poľsko prijalo spoločnú európsku menu. „Osobne som veľkým fanúšikom eura. Stále sme malá spoločnosť, ktorá pôsobí v krajinách so štyrmi rôznymi menami. Pre nás je skutočným problémom spravovať pohľadávky v týchto menách, keďže napríklad česká koruna v posledných mesiacoch a rokoch skáče výrazne hore-dole,“ dopĺňa Krupa.