Ani ľudia, ktorí žijú a pracujú v tomto rádiuse, to však nemajú jednoduché. Ako povedala Ivana, ktorá žije vo Wolfsthale a pracuje v Bratislave, „každých pár mesiacov bolo treba nové potvrdenia a tlačivá. Založím si na ne šanón“.
Problém je aj s informovaním zo strany vlády. Podľa levickej pendlerky Michaely, ktorá pracuje v Maďarsku, nikdy si neboli istí, ktoré práva a povinnosti sa ich týkajú. Nedostatočne bolo vysvetlené aj pravidlo o 30-kilometrovej vzdialenosti pracoviska od hraníc.
„Pýtali sme sa na to aj policajtov a vojakov na hraniciach, ale oni nám povedali, že to tiež nevedia,“ opisuje. Dokazuje to aj príbeh Gábora Szabóa zo začiatku článku. Štyria rôzni policajti mu na štyroch rôznych miestach tvrdili niečo iné.
Otvorené zároveň zostali iba niektoré hraničné priechody, čo skomplikovalo pendlerom dopravu. Predĺžil sa nielen čakací čas, ale pre niektorých to znamenalo aj stratu možnosti, ako sa do práce dostať. 34-ročná zdravotníčka, ktorá si želala zostať v anonymite, napríklad býva v Rajke a pracuje v Bratislave, keďže však zostal otvorený iba diaľničný priechod a ona nemá auto, nemá sa ako do mesta dostať.
„Štát mi ako zdravotníkovi ukladá povinnosť v núdzovom stave prísť do práce, ale zrušil všetky spoje do Bratislavy,“ vysvetľuje. Vláda totiž až do odvolania uzavrela malý hraničný priechod Rusovce, cez ktorý spoje premávali.
„Zo železničnej stanice Rajka premávali aj vlaky do ŽST Petržalka, ale tie sú taktiež zrušené,“ dopĺňa. Za problém považuje aj uzavretý hraničný priechod Čunovo, cez ktorý je za bežných okolností možný prejazd na bicykli a odtiaľ ďalej autobusom.
S povoľovaním opatrení, ktoré v pondelok oznámil premiér Igor Matovič, sa navyše do práce vrátia ľudia pracujúci na 11 až 12 hodinové zmeny v nákupných centrách, supermarketoch či reštauráciách. „Vláda by mala prehodnotiť svoje nedomyslené opatrenie a spojazdniť spoje aspoň v ranných a večerných hodinách,“ hovorí lekárnička.
Posledným autobusom do Rajky, ktorý jazdí pred desiatou hodinou večer, cestovalo podľa jej slov domov 15 až 20 ľudí pracujúcich na zmeny. „Paradoxné je, že vláda ide vytvárať dohodu o otvorení hraníc s Rakúskom a Českom, ale s Maďarskom, ktoré má s našou krajinou najdlhšiu hranicu a mnoho Slovákov žijúcich v Maďarsku chodí pracovať na Slovensko, sú rokovania na mŕtvom bode,“ uzatvára.
Zdravotníčka sa zamýšľa aj nad ďalším paradoxom, ktorý so sebou priniesla súčasná situácia. Okrem toho, že sa nedokáže dostať do práce do krajiny, z ktorej pochádza, čelí ďalším nepríjemnostiam. K tým dochádza práve v dôsledku odboru, v ktorom pracuje.
„Ľudia sa na mňa pozerajú ako na osobu, s ktorou nikto nechce prísť do kontaktu, pretože patrím do rizikovej skupiny ľudí pracujúcich v zdravotníctve,“ hovorí. „Ako by sa vnímalo, keby som ja povedala, že nebudem obsluhovať 150 pacientov denne, od ktorých sa môžem nakaziť?“ pýta sa.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
