Karanténa pre všetkých?

Obmedzenia pri prechode hraníc sa začali 12. marca. Bolo ich veľa, prišli náhle, neboli presne špecifikované ani správne vymedzené. Takto by sa dali charakterizovať pravidlá pre pendlerov, ktoré počas pandémie postupne nadobúdali účinnosť.

Ich cieľom bolo zamedziť šíreniu koronavírusu, no v mnohých prípadoch sa minuli účinku a u verejnosti vzbudili skôr vlnu nevôle. Prvotné komplikácie pre cezhraničných pracovníkov boli spôsobené aj tým, že kontroly neprihliadali na to, či cestujú do alebo z krajiny za prácou, za lekárom alebo pre úplne iný účel.

Šiesty apríl so sebou priniesol ďalšiu zmenu. Každá osoba, ktorá vstúpila na Slovensko, musela automaticky absolvovať pobyt v karanténnom zariadení. Stráviť tu musela čas nevyhnutný na vykonanie laboratórnych testov. Za nedodržanie karantény totiž hrozila sankcia vo výške 1 659 eur. Opatrenie však malo aj výnimky. Do zoznamu patrili tehotné ženy, osoby s onkologickým či psychiatrickým ochorením, ťažkou poruchou imunity, epileptici či ťažko zdravotne postihnuté osoby.

Práve pre tieto opatrenia zostala v susednom Maďarsku uväznená aj 22-ročná Slovenka Michaela z okresu Levice. Pred vypuknutím pandémie chodila na týždňovky, domov za rodinou cestovala každý víkend. Opatrenia, ktoré prijala slovenská vláda, to však rýchlo zmenili.

„Na Slovensku uzavreli hranice a oznámili nám, že domov sa nedostaneme. Dva a pol mesiaca som bola ,zatvorená‘ v Maďarsku, pretože každý týždeň vláda vymyslela niečo nové pre pendlerov,“ približuje Michaela.

Firma, ktorá okrem nej zamestnáva aj ďalších Slovákov, sa snažila vybaviť všetky potrebné administratívne úkony, aby sa pracovníci mohli vrátiť späť na Slovensko. Štát však najskôr tvrdil, že na presun medzi krajinami stačí pracovná zmluva.

„Na druhý deň to už, žiaľ, nestačilo, potrebovali sme aj potvrdenie od zamestnávateľa, že vo firme pracujeme, a to v dvoch jazykoch. Koncom týždňa nakoniec nestačilo ani to, museli sme zostať v Maďarsku, pretože inak by sme šli priamo do štátnej karantény,“ opisuje.

Práve povinnej karanténe sa chcela Michaela vyhnúť. Kým boli pravidlá nastavené tak, že každý človek musí ísť po návrate na Slovensko do štátnej karantény, domov sa ani nepokúšala vrátiť. „Nechcela som riskovať, že sa práve v nejakom štátnom zariadení nakazím koronavírusom,“ vysvetľuje.

Následne sa dočítala, že existujú isté výnimky, keď sa Slováci predsa len cez hranice dostanú, nemusia ísť do štátneho zariadenia, ale iba absolvovať domácu karanténu. Keďže Michaela má astmu a oslabenú imunitu, mala patriť medzi ne. Myslela si, že všetko, čo potrebuje, je potvrdenie od lekára. To bol však omyl.

Na internete si prečítala príspevky ľudí, ktorí sa pokúsili dostať sa domov podobným spôsobom. „Policajti sa im vysmiali do tváre a okamžite ich poslali do štátnej karantény,“ uvádza s tým, že aj všetky ďalšie pokusy, o ktoré sa ona a jej kolegovia usilovali, boli márne a viedli do štátnej karantény.

Michaela sa domov dostala až 8. mája. Od prvého mája totiž vláda začala brať ľudí pracujúcich v rádiuse do 30 kilometrov od slovenských hraníc ako pendlerov.

14-dňovej karanténe sa však nevyhli mnohé Slovenky, ktoré pracujú v Rakúsku ako opatrovateľky. Bolo jedno, že mali doklady, ktoré potvrdzovali to, že pracujú v zahraničí, keďže sa vracali z viac ako 30-kilometrovej diaľky, nič iné im nezostávalo.

47-ročná Andrea zo Šiah napríklad dochádza za zamestnaním do Rakúska už od roku 2012. Pre prácu opatrovateľky v zahraničí sa rozhodla najmä z finančných dôvodov, no vyhovovala jej aj práca na turnusy. Dva týždne strávila u klienta, ďalšie dva bola doma s rodinou. Na svoj posledný turnus odišla zo Slovenska v utorok 3. marca.

Prvý prípad nákazy koronavírusom na Slovensku bol potvrdený počas toho istého týždňa, v piatok 6. marca. „S obavami som začala sledovať situáciu v Taliansku a aj počty nakazených v Rakúsku sa zo dňa na deň zvyšovali,“ spomína Andrea. 

Postupne sa začali zavádzať prísne opatrenia aj v našej krajine. Ich súčasťou bolo aj zrušenie medzinárodnej osobnej prepravy. „Výmena so striedajúcou opatrovateľkou nebola možná a ani som nechcela riskovať cestu k rakúskym hraniciam, či už taxislužbou alebo inak,“ opisuje opatrovateľka.

S rodinou svojej klientky sa dohodla, že v práci zostane, kým nebude možné previesť bezpečnú výmenu. Rakúsko však práve v tej dobe zaviedlo zákaz vychádzania. „Od tej doby som bola s babkou sama izolovaná v dome. Rodina nám nakúpila potraviny do zásoby a ďalšie nákupy nám položili na dvor,“ hovorí Slovenka. Dodáva, že ťažké obdobie jej pomohol preklenúť aj fakt, že jej klientka žije v rodinnom dome so záhradou, kde sa mohla nadýchať čerstvého vzduchu.

V tom čase bola Andrea s rodinou v kontakte iba prostredníctvom sociálnych sietí. Zároveň denne sledovala opatrenia, ktoré prijímala slovenská vláda a sústredila sa najmä na tie, ktoré sa týkali občanov prichádzajúcich zo zahraničia. Na Slovensko sa znova dostala až po ôsmich týždňoch, keď sa situácia v susednej krajine trochu upokojila. Na hranicu pricestovala rakúskou taxislužbou a vymenila sa so striedajúcou opatrovateľkou.

Miesto návratu domov však Andreu čakal pobyt v karanténe. „Vedela som o štátnej karanténe na Slovensku a prijala som to. Absolvovala som ju v Liptovskom Mikuláši,“ hovorí. Podľa jej slov boli v zariadení dobré podmienky, výborná strava a čisté prostredie. „Na izbách sme boli ubytovaní samostatne. Malo to svoje výhody, bol tam kľud a mohla som sa venovať čítaniu či obľúbeným ručným prácam,“ uzatvára príbeh Andrea, ktorá je od 6. mája opäť so svojou rodinou. 

Chronológia