K zatvoreniu hraníc pristúpili prakticky všetky európske krajiny. Nie všetci však reagovali rovnakým spôsobom. Dá sa povedať, že opatrenia východných členských krajín boli v porovnaní s ostatnými krajinami obzvlášť prísne a nebrali príliš veľký ohľad na ľudí žijúcich pri hraniciach a pendlujúcich medzi oboma krajinami.
Naopak, napríklad v Luxembursku, ktoré je obzvlášť závislé od pracovnej sily zvonka, vláda síce hranice zatvorila, okamžite však aj vydala usmernenia pre pendlerov. V krajine totiž sídli veľké množstvo európskych inštitúcií, ako aj bankových centrál, a pri počte obyvateľov 600-tisíc do krajiny dennodenne prichádzajú desiatky tisíc pracovníkov z Belgicka, Francúzska či Nemecka.
Pendleri sú teda pre ekonomiku krajiny kľúčoví. Vstup do krajiny majú tak aj naďalej povolený a musia sa preukázať iba oficiálnym tlačivom, ktoré potvrdzuje to, že v kniežatstve pracujú. Ľudia pracujúci v Luxembursku a žijúci v Belgicku, Nemecku či vo Francúzsku sa rovnako môžu bez problémov vrátiť do svojej krajiny bez toho, aby sa museli preukázať negatívnym testom, a nehrozí im žiadny typ karantény.
Tieto voľnejšie opatrenia pritom krajine nepriniesli veľký nárast počtu nakazených, a to napriek tomu, že Belgicko aj Francúzsko patria k najviac postihnutým krajinám. Podobný prístup zvolili aj na juhu Európskej únie, a to pre španielskych pendlerov.
Španielsko uzatvorilo svoje hranice 17. marca. Hneď na začiatku však minister vnútra Fernando Grande-Marlaska spresnil, že toto uzatvorenie sa nebude týkať nákladnej prepravy, diplomatického personálu a ani pendlerov. Tí sa musia iba preukázať dokumentom, ktorý potvrdí, že naozaj v susednej krajine pracujú.
Situácia však mnohým spôsobila veľké problémy, keďže množstvo hraničných priechodov bolo úplne uzatvorených. A tak, ako upozornil španielsky denník Nius Diario, napríklad Cecília, ktorá žije v Galícii a má v Portugalsku kaderníctvo, cestuje do práce bežne šesť minút, teraz je to viac ako hodina. Okrem toho, jej klientela bola z veľkej časti aj zo Španielska, tá však pre zatvorené hranice úplne zmizla.
Zatvorenie hraníc však nespôsobilo problémy iba Európskej únii fungujúcej za normálnych okolností bez hraníc, ale aj niektorým ázijským krajinám, ktoré sú vo veľkom závislé od pracovnej migrácie. Tieto štáty však na rozdiel od Európy majú už s podobnou situáciou relatívne čerstvé skúsenosti.
V roku 2003 práve tam najviac vyčíňala pandémia SARS, ktorá tiež viedla k uzatvoreniu hraníc, a dalo by sa tak predpokladať, že majú vypracované stratégie, ako v prípade uzatvorenia hraníc riešiť problém pendlerov. Prax však ukazuje pravý opak a práve tieto krajiny zobrali zatváranie hraníc veľmi vážne.
Napríklad Hongkong, ktorého hranicu s Čínou každodenne prekročí odhadom 660-tisíc ľudí, vo februári hraničné priechody uzatvoril, a to bez ohľadu na pendlerov. Deň pred uzatvorením sa tak na autobusových staniciach hromadili ľudia, ktorí sa snažili dostať do bývalej britskej kolónie. Bol medzi nimi aj Sam Yau, ktorý prišiel aj so starším bratom a s mamou. Obaja bratia totiž chodia do školy v Hongkongu, no a aby mohli pokračovať, museli si v meste prenajať byt.
Nie všetci však majú túto možnosť. Kong, ktorý v Hongkongu pracuje, sa tak chcel so šéfom dohodnúť na tom, že si na obdobie uzatvorenia hraníc zoberie dovolenku, a ak to nebude stačiť, tak neplatené voľno. „Ak sa nedohodneme, možno to bude môj koniec,“ povedal pre noviny South China Morning Post s tým, že kvôli zatvoreným hraniciam môže prísť aj o prácu.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
