Územie dnešného Kamerunu ležiaceho na pobreží Atlantického oceánu kontrolovali ešte v polovici minulého storočia dve koloniálne veľmoci – Francúzsko a Británia. Ako prvá získala začiatkom roka 1960 nezávislosť francúzska časť. V októbri nasledujúceho roka sa k nej pridali aj niekdajšie britské kolónie a spoločne vytvorili Kamerun, tak ako ho poznáme dnes.
Pre Francúzov aj Britov bolo toto územie kľúčové hneď z viacerých dôvodov. Práve Kamerun bol pre Európanov cez Guinejský záliv vstupnou bránou do strednej Afriky, najmä na územia bohaté na nerastné suroviny, ktoré dnes patria veľkým štátom, ako je Konžská demokratická republika či Stredoafrická republika. Veľkým náleziskám zdrojov sa teší aj Kamerun, kde sa ťaží ropa, cín alebo zlato, ale predovšetkým bauxit. Toto všetko z neho po desaťročia robilo atraktívnu destináciu pre európskych kolonizátorov, ktorí odtiaľ odvážali svoje zisky do Francúzska a Británie.
Práve nerastné zdroje a systém delenia peňazí zo štátnej pokladnice, ktorý je podľa lídrov separatistických skupín veľmi nespravodlivý a nevyvážený, sa dnes radia k dôvodom ozbrojeného povstania. V krajine už vyše tri roky trvá medzi vládnymi silami a rebelmi vojna, ktorá si dosiaľ vyžiadala zhruba tri tisícky obetí. Juhozápadné anglofónne oblasti sa v nej usilujú o odtrhnutie a vznik novej republiky pod názvom Ambazonia.
O tom však centrálna vláda v trojmiliónovej kamerunskej metropole Yaoundé nechce ani počuť. Ak by sa totiž separatistické anglofónne provincie osamostatnili, prišla by o strategicky významný prístup k Atlantickému oceánu.
Veľké rozdiely vládnu v oboch častiach krajiny nielen jazykovo, ale aj z hľadiska štruktúry ekonomiky. Tie sa po získaní nezávislosti Kamerunu postupne prehlbovali. Kým Briti sa od svojej niekdajšej kolónie prakticky odstrihli, politika Francúzov je v tejto záležitosti diametrálne odlišná. Francúzsko sa stále snaží uchovávať si na svojich bývalých územiach v Afrike ekonomický aj politický vplyv. Jeho spoločnosti v Kamerune vo veľkom investujú. Francúzsko je jedným z jeho najväčších obchodných partnerov. A je len prirodzené, že uprednostňujú predovšetkým frankofónne územia, kde ich nedelí jazyková bariéra.
Priamym dôsledkom takejto stratégie je hlboké rozdelenie Kamerunu. Kým anglofónne územia ťažia najmä z poľnohospodárstva a prírodných zdrojov, frankofónne časti sa rozvíjajú oveľa rýchlejšie. Investujú do nich viac nielen západné firmy, ale aj ústredná vláda, čo juhozápad pociťuje ako veľkú krivdu. Aj tam sa však už objavujú náznaky moderných trendov, ako je digitalizácia či inovácie.