Mozambik sa javil ako ideálny východiskový bod – keďže ľuďom žijúcim v tom období sa o Suezskom prieplave ešte ani nesnívalo, pri ceste do Ázie museli oboplávať celú Afriku. A práve Mozambik bol dôležitým uzlom, kde si portugalskí moreplavci dopĺňali zásoby z bohatej poľnohospodárskej produkcie. Spravili z neho takisto centrum výmeny tovarov v južnej časti Afriky.
Na rozdiel od Britov či Francúzov, ktorí svojim kolóniám vládli tvrdou rukou priamo z Londýna a Paríža, nechávali Portugalčania Mozambiku relatívnu voľnosť a autonómiu. O osude krajiny sa do veľkej miery nerozhodovalo v Lisabone, ale v centrálach veľkých obchodných spoločností, ktoré tu podnikali. To sa zmenilo v polovici minulého storočia, keď portugalský diktátor António de Oliveira Salazar oficiálne vyhlásil Mozambik aj ďalšie zámorské územia za provincie svojej krajiny.
Tak sa stalo, že kým francúzske kolónie ako Tunisko, Alžírsko či Maroko získali nezávislosť už v 60. rokoch a v zhruba rovnakom období sa osamostatnili aj územia britskej koruny, Mozambičania museli o vlastný štát bojovať ešte dlhé roky.
Paradoxne, až neskôr sa ukázalo, že štvrťstoročie, keď bol Mozambik riadený priamo z Lisabonu, patrilo k jeho ekonomicky najpriaznivejším obdobiam. Do krajiny prichádzali tisícky Portugalčanov – inžinierov, lekárov, učiteľov či biznismenov. Rozbiehali tu podniky, stavali cesty, továrne, školy, nemocnice či ďalšiu infraštruktúru. Mozambičanom prinášali nové moderné technológie.
Koniec rozkvetu nastal na prelome 60. a 70. rokov, keď po smrti diktátora Salazara naplno prepukla vojna Mozambiku o nezávislosť. Tá vyvrcholila v polovici 70. rokov. V Portugalsku zvíťazila ľavica, ktorá už odmietala bojovať s mozambickými povstalcami. Africká krajina získala nezávislosť a nová socialistická vláda začala s rozsiahlou afrikanizáciou. V praxi to znamenalo centrálne plánovanie, veľké znárodňovanie zahraničných podnikov a znevýhodňovanie Portugalčanov žijúcich v Mozambiku. Tí začali krajinu masovo opúšťať. V priebehu niekoľkých rokov ich odišli státisíce – asi 90 percent z celkového počtu. Medzi nimi aj podnikatelia, inžinieri, pedagógovia, zdravotníci i zástupcovia ďalších kvalifikovaných profesií.
Bohatstvo Mozambiku vybudované z veľkej miery Portugalčanmi začalo upadať raketovým tempom. Z výkladnej skrine juhu čierneho kontinentu sa krajina stávala jeho chudobincom. A na tento vývoj dopláca dodnes v podobe veľmi slabej industrializácie.
V Mozambiku sa navyše rozpútala krvavá občianska vojna, ktorá trvala až do začiatku 90. rokov. Krajina bola medzitým pevnou súčasťou komunistického bloku vedeného Sovietskym zväzom. Stala sa tak zástupným poľom studenej vojny – kým Sovieti a spol. pomáhali komunistickému režimu, kapitalistický svet podporoval povstalcov. Aktívnu pomoc im poskytovala napríklad Juhoafrická republika, kde v tom čase vládol prísny segregačný režim apartheidu. Bieli vládcovia v Pretórii sa totiž obávali, že socialistické myšlienky spojené s černošským nacionalizmom sa rozšíria po celom juhu Afriky.
Pre zaujímavosť – Mozambik je dodnes jediným štátom na svete, ktorý má na svojej bežne používanej vlajke znázornenú známu sovietsku automatickú zbraň AK-47, ľudovo nazývanú kalašnikov. Tá sa stala symbolom boja Mozambičanov za nezávislosť.
Krajina si postupne budovala ekonomické vzťahy s ostatnými štátmi sovietskeho bloku vrátane Československa. Aj naši inžinieri chodievali pomáhať stavať Mozambičanom továrne či cesty. A tamojší študenti zase smerovali na univerzity vo východoeurópskych krajinách, aby sa tu priúčali moderným postupom v poľnohospodárstve, baníctve a ďalších odvetviach.