V roku 1992 sa skončila občianska vojna a v krajine sa konečne dostala k moci demokraticky zvolená vláda. Tá začala okamžite prijímať reformy vedúce k tomu, aby sa z Mozambiku stala trhom riadená ekonomika. Sprivatizovala viac ako 1 200 štátnych či pološtátnych podnikov, a to vrátane kľúčových sektorov, ako je energetika a ťažba nerastných surovín. Zároveň postupne naštartovala súkromné podnikanie.
Do krajiny sa začali zo zahraničia vracať státisíce ľudí, ktorí z nej utiekli pred občianskou vojnou. Tí, čo sem smerovali z bohatších krajín, so sebou priniesli kapitál aj skúsenosti z rôznych odvetví. Do Mozambiku prichádzali napríklad ľudia z Juhoafrickej republiky alebo Angoly, ale takisto aj z Portugalska.
V tejto juhoeurópskej krajine dodnes žije veľká mozambická populácia. Niet sa čo čudovať. Oficiálnym jazykom Mozambiku je portugalčina a mnoho ľudí z juhu Afriky sa rozhodlo hľadať šťastie práve v krajine svojich bývalých kolonizátorov. Medzi nimi bol napríklad slávny futbalista Eusébio, rodák z mozambickej metropoly Maputo. Ekonomické aj politické vzťahy medzi oboma krajinami sú stále na nadštandardnej úrovni.
V súčasnosti sa krajina sústreďuje predovšetkým na dve hlavné odvetvia – ťažbu nerastných surovín a poľnohospodárstvo. V oboch sa teší priaznivým podmienkam, ktoré jej do vienka nadelila príroda. V Mozambiku, prípadne pri jeho pobreží, sa nachádzajú bohaté ložiská uhlia, rôznych rúd, vzácnych kovov či zemného plynu. Prieskumné práce ťažiarskych spoločností dokonca ukazujú, že krajina má v zemi ukryté štvrté najväčšie zásoby plynu na svete – hneď po Rusku, Iráne a Katare.
Hlavným problémom, prečo sa až dosiaľ príliš nevyužívali, bola občianska vojna, ktorá zabránila prísť do krajiny veľkým ťažiarskym koncernom. To sa v uplynulých rokov výrazne zmenilo. O krajinu má enormný záujem Čína, Rusko či ďalšie štáty.
Práve s Ruskom Mozambik v poslednom období obnovil spoluprácu vo viacerých segmentoch ťažkého priemyslu. Týka sa to napríklad ťažby zemného plynu či uhlia, ktoré patrí medzi hlavné komodity jeho súčasného exportu. Dokonca existujú plány, že by sa africká krajina mohla stať najväčším uhoľným vývozcom na svete.
A tak podobne ako za čias socializmu, aj dnes chodievajú mladí Mozambičania učiť sa novým priemyselným technológiám na ruské univerzity. Africké vysoké školy totiž takéto možnosti neponúkajú. A keď, tak len vo veľmi obmedzenej miere.
Medzi týchto ľudí patrí aj Remo Celso Cipriano, rodák z Beiry, jedného z najväčších miest Mozambiku. Removi sa podarilo vyštudovať na Baníckej univerzite v ruskom Petrohrade. Následne sa vrátil domov, aby využil skúsenosti získané v Európe na rozvoj ťažby zemného plynu. „Život v Mozambiku sa mení k lepšiemu, a to predovšetkým vďaka nášmu prírodnému bohatstvu. Práve sektor minerálnych zdrojov ponúka vynikajúce príležitosti pre rozvoj kariéry mladých ľudí. Budúcnosť pritom vyzerá ešte sľubnejšie, ak vezmete do úvahy nedávne objavenie nových nálezísk zemného plynu,“ citujú Cipriana miestne médiá.
Okrem plynu a uhlia sa v Mozambiku ťaží aj ropa, zlato, bauxit, granit, mramor, titán, ilmenit, bentonit, grafit či rôzne druhy drahokamov. Na vzácne kovy sa tu špecializujú predovšetkým čínske spoločnosti, ktoré ich zväčša odvážajú domov, aby pokryli dopyt súvisiaci so zvyšujúcou sa priemyselnou produkciou ázijskej veľmoci.