Dlhodobo pomáhate cudzincom a utečencom na Slovensku, poskytujete pre nich aj právnu pomoc. S akými otázkami sa na vás najčastejšie obracajú?
Špecializujeme sa na poradenstvo cudzincom a utečencom, preto najviac otázok dostávame práve v súvislosti s ich pobytom na Slovensku. Ide najmä o riešenie životných situácii spojených so svadbou alebo rodinným životom, teda napríklad podmienky uzavretia manželstva s cudzinkou či cudzincom, získanie povolenia na pobyt pre manžela či partnera z cudziny, získanie pracovného povolenia a podobne. Otázky dostávame aj od občanov iných členských štátov SR, ktorí chcú na Slovensku žiť so svojím partnerom či manželom z cudziny, alebo od Slovákov a Sloveniek, ktorí žijú v zahraničí so svojím partnerom a partnerkou a chcú sa vrátiť domov a zisťujú, aké sú podmienky. V prípade utečencov chodíme každý týždeň do zariadení ministerstva vnútra a poskytujeme poradenstvo v oblasti azylového konania.
A čo sa týka každodenných situácií?
V bežnom živote sa zase často stretávajú s takzvaným „dvojitým metrom“. Typické je to v prípade taxikárov, ktorí im naúčtujú dvojnásobné ceny alebo na účte dostanú položky, ktoré si neobjednali. Nedávno som to zažila vo vlaku smerom z Prahy do Bratislavy, kde som prekladala účet indickému páru v jedálenskom vozni. Takéto správanie hneď na úvod pokazí ľuďom dojem z krajiny a mňa to tiež veľmi zahanbilo.
Pociťujete celkovo, že sa situácia pre cudzincov na Slovensku v tejto otázke zlepšuje alebo zhoršuje? Na mysli mám rôzne útoky či prejavy nenávistného správania.
Naši klienti sa trvalo od rokov 2015 a 2016 sťažujú na zhoršenie ich vnímania spoločnosťou, cítia sa menej bezpečne ako predtým a citlivo vnímajú vyjadrenia politikov. Napríklad, dnes som sa stretla na obede s mladým klientom z Afganistanu, ktorý mi povedal, že úplne prestal chodiť na diskotéky, pretože sa tam pravidelne stretával s rôznymi verbálnymi útokmi od podnapitých Slovákov. Viacerí naši klienti tiež nechcú, aby sme ich predstavovali ako „utečencov“, majú pocit, že toto slovo, rovnako ako „migrant“ sa stalo nadávkou. Celkovo by som to zhodnotila tak, že od roku 2016 majú naši klienti oveľa väčšie obavy z fyzického stretu ako predtým.
Na druhej strane, zaznamenali sme aj oveľa väčší záujem bežných ľudí o pomoc a angažovanie sa v tejto téme, čo na úrovni osobných kontaktov viacerým klientom a klientkám pomohlo. Vnímame takú rozpoltenosť spoločnosti – na jednej strane snaha mnohých ľudí pomôcť a angažovanosť, na druhej strane vystupňovanie agresivity ľudí, ktorí už predtým boli negatívne naladení, ale až atmosféra v spoločnosti im umožnila sa verejne prejaviť.
Bol nejaký prípad, ktorý vami najviac zarezonoval?
Momentálne je to samozrejme zabitie Henryho z Filipín, úplne zbytočná smrť mladého človeka. V roku 2016 to bol jednoznačne prípad našej klientky Khadry Abdile, Bielej Vrany. http://bielavrana.sk/oceneni/2016.html#abdile Jej malý syn, ktorý vyrastá bez otca, doteraz tie napadnutia ťažko nesie.
Aké rady dávate cudzincom, aby sa prípadne od nejakého takého nežiaduceho správania uchránili? Typu neisť v noci sám podchodom a podobne...
My im dávame najmä právne rady a tiež ich povzbudzujeme, aby sa neobávali ísť ohlásiť na políciu, ak sa im deje niečo nezákonné. Musím však poznamenať, že rovnako, ako je dôvera slovenských občanov nízka, pokiaľ ide o políciu a možnosť domôcť sa spravodlivosti, rovnako je to aj v prípade tu žijúcich cudzincov, ktorí túto náladu často preberajú. To nie je šťastná situácia, pretože aby sme sa vedeli vysporiadať s negatívnymi javmi v spoločnosti a pôsobiť aj preventívne, treba, aby tu panovala dôvera medzi občanmi a spoločnosťou. Myslím si, že na tej operatívnej úrovni sa deje veľa dobrých vecí. Mnohí úradníci a policajti sa naozaj snažia bojovať proti extrémizmu, ale najvyššia politická reprezentácia krajiny im v tom veľmi nepomáha.
Máte aj vy sama obavy o bezpečnosť cudzincov, zhoršila sa podľa vás situácia na Slovensku?
Okrem klientov k nám cez leto chodia aj zahraniční študenti a študentky z Hongkongu a práve po posledných udalostiach som sa začala obávať o ich bezpečnosť. Oni sa vždy na pobyt na Slovensku veľmi tešia a sú to výborní študenti a študentky, ale zrejme ich tento rok budeme musieť viac upozorniť na možné riziká, čo nám vôbec nebude príjemné. Minulý rok boli naši študenti mimoriadne negatívne prekvapení tým, aká nízka tolerancia je u nás k LGBTI párom. To bol pre nich skutočne kultúrny šok, u nich je to úplne inak. Naviac, mnohí Hongkongčania sú zároveň britskými občanmi, sú veľmi kozmopolitní a zvyknutí cestovať po svete. Naša uzavretosť ich veľmi prekvapuje.
Od minulého roka realizujete európsky projekt „Ako efektívne informovať o rozvoji, menšinách a migrácii pre terajších a budúcich novinárov“. O čom je?
Tento projekt je len v úplných začiatkoch. Viac o ňom budeme počuť koncom roka a najmä nasledujúci rok, kedy sa naplno rozbehnú naplánované aktivity ako študijné cesty a reportáže. My sme nedávno v spolupráci s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu a z iniciatívy Ministerstva práce vydali Etické odporúčania pre novinárov píšucich o migrácii. Pre širokú verejnosť máme k dispozícii aj bezplatný elearning o utečencoch, kde sa môžu atraktívnou formou naučiť o tom, kto sú utečenci a ako vyzerá azylové konanie alebo si pozrieť videá o utečencoch žijúcich na Slovensku.
Aké sú teda najväčšie nedostatky a chyby v informovaní o týchto skupinách, čo na Slovensku absentuje?
Zistili sme, že novinári, tak ako aj iní ľudia na Slovensku, vôbec nerozlišujú medzi slovami „utečenec“, „migrant“ alebo „cudzinec“, nerozumejú, aký je medzi týmito kategóriami rozdiel. Nevedia, že máme azylové konanie a ako funguje, a tiež často nevedia, prečo vlastne a na akých hodnotách je založená ochrana utečencov, ako funguje politika Európskej únie v oblasti azylu a migrácie. Bez týchto znalostí sa potom nemôžu pýtať kvalitné otázky, pritom migračná a azylová politika sú verejnými politikami ako každé iné, idú na to peniaze zo štátneho rozpočtu, a teda aj tu by mala byť na jednej strane budovaná nejaká poznatková, faktická gramotnosť verejnosti, ale samozrejme aj verejná diskusia a kontrola toho, akým spôsobom sa tieto politiky v každodennom živote realizujú. Momentálne je to ale oblasť, ktorá je mimoriadne zamorená konšpiráciami a hoaxmi a na odbornej úrovni sa jej venuje len pár odborníkov na strane štátu a v mimovládkach, ktorí ale nemajú k dispozícii také zdroje ako politici a konšpirátori.
A konkrétne, čo môže utečencom a migrantom uškodiť?
Tiež je dôležité, aby sa tieto témy zbytočne nedramatizovali – treba vedieť vyhodnotiť, kedy je napríklad podstatné uvádzať štátnu príslušnosť, či to má pre daný príbeh hodnotu. Je totiž iné, keď niekto na niekoho zaútočí z dôvodu príslušnosti k nejakej národnosti alebo rase, kde to význam má, alebo ide o trestný čin, kde národnosť nemá žiaden význam. Pri utečencoch zvykne novinárov veľmi zaujímať najmä ich príbeh – to, čo sa im stalo, ale tiež si treba uvedomiť, že pre týchto ľudí je to reálne utrpenie a môžu mať veľké problémy hovoriť o mučení, znásilnení alebo o smrti blízkych ľudí, nie každý to zvládne a treba k nim pristupovať veľmi citlivo. Preto sme pripravili tieto nástroje, ktoré sú voľne k dispozícii ľuďom a dúfame, že pomôžu.
Ako hodnotíte v súčasnosti Slovákov? Vrchol migračnej krízy máme za sebou, Slováci by mali už vedieť, že migranti sa nachádzajú aj na našom území... S akým prístupom voči nim sa stretávate?
Momentálne je to ako zo známeho slovenského príslovia – „kto seje vietor, žne búrku“. Mám pocit, že reči, ktoré by sme v minulosti pokladali za neetické a nemorálne, sa stali súčasťou mainstreamu, najmä toho politického. Ako by ľudia stratili citlivosť voči druhým a voči tomu, čo ich môže urážať a trápiť. To nie je len otázka fyzického napadnutia, ale ide tu o pocit celkového bezpečia všetkých ľudí, ktorí žijú v tejto krajine. V situácii, kedy k nám prichádza a bude prichádzať stále viac cudzincov za prácou, to nie je najlepšia atmosféra.
Viete povedať, že sa pri ich príchode niečo zanedbalo, mali sme my či iné krajiny postupovať inak aby bola tak akceptácia „cudzích“ v spoločnosti lepšia?
Vyspelé krajiny už desaťročie riešia to, že zanedbali integráciu k nim prichádzajúcich pracovníkov, pretože si mysleli, že oni len na krátko prídu a potom sa vrátia domov, takže pre nich nepripravili žiadne programy. O integrácii sa vlastne hovorí až v posledných rokoch. My tu máme situáciu, kedy sme dva roky intenzívne ľudí strašili imigrantmi a teraz, keď sem prichádzajú pracovať a potrebujeme ich, stretávajú sa s podozrievaním a nepriateľstvom. V takejto atmosfére nám ani najlepšie mienené opatrenia, ktoré sa už mimochodom dejú nepomôžu, pretože ľudia počúvajú to, čo hovoria politici alebo mienkotvorní lídri alebo líderky. No tí sa boja „otočiť kormidlo“, pretože sa boja o hlasy voličov, ktorých si vychovali k nenávisti. To sa mi vôbec nepáči a obávam sa, ako to bude pokračovať. Preto dúfam, že sa nájdu odvážni politici a političky, ktorí si uvedomujú, že takto sa krajina nikam nepohne. Nemyslím si, že väčšina ľudí v tejto krajine chce, aby sa takéto tragédie ako v prípade Henryho, opakovali.