Dlhodobo sa venujete migrácii Slovákov, minulý týždeň ste v Bratislave predstavili svoju najnovšiu knihu Slovenskí vysťahovalci. Predpokladám, že sama máte migračný pôvod...
Presne tak. Narodila som sa síce na Slovensku v bratislavskom Starom Meste – avšak rok pred Nežnou revolúciou sa moji rodičia rozhodli emigrovať. Ako veľmi mladé dievča som teda odišla spolu s nimi. Bolo to ešte v čase studenej vojny. Prvé mesiace sme strávili vo viacerých rakúskych utečeneckých táboroch pri Viedni. Dosť živo si na to pamätám, hoci som mala iba štyri roky. Chodila som tam aj do škôlky a v Rakúsku som tiež oslávila piate narodeniny. Čakali sme iba na to, ktorá krajina nás prijme.
Kam ste sa nakoniec dostali?
Vtedy boli otvorené Spojené štáty americké, Austrália a Kanada. Nakoniec sme dostali oficiálne papiere do Kanady. Bolo to aj vďaka tomu, že moji rodičia boli vzdelaní – a Kanada mala záujem práve o vzdelaných ľudí. Moja mama bola architektka, v Bratislave vyštudovala STU. Otec zase pracoval ako dispečer letovej prevádzky na bratislavskom letisku. V tom čase nebol v Kanade dostatok týchto špecialistov, tak nás pozvali do Vancouveru, kde sme následne začali úplne nový život.
Aké boli začiatky v neznámej krajine?
Samozrejme, začiatky boli veľmi ťažké. Rodičia nepoznali jazyk, takže sa najprv museli naučiť po anglicky. Spočiatku tam boli dosť osamelí. Predsa len, boli sme imigranti bez akýchkoľvek kontaktov. Rodičia sa teda snažili asimilovať. Časom sa čoraz viac integrovali do spoločnosti. Mama si našla prácu ako architektka a už v Kanade sa narodili aj moji bratia. Postupne sa nám takýmto spôsobom rozvíjal život. Zaujímavé pritom bolo, že moji rodičia síce odišli zo sovietskeho bloku, ale ten mindset tam trošku zostal.
V čom sa to prejavovalo?
Tlačili ma do športu a i vďaka tomu sa zo mňa stala vrcholová tenistka. Najprv v Kanade, neskôr som šla na Floridu, kde som hrala v rôznych akadémiách. Ako 14-ročná som bola veľký talent, ocitla som sa však pod veľkým tlakom. Vzápätí prišli vážne zranenia a operácie, takže som nemohla pokračovať na profesionálnej úrovni. Napriek tomu som vo veku 18 rokov dostala športové štipendium na univerzite v štáte Illinois, kde som hrala v najvyššej športovej lige v Amerike – NCAA Divízia 1. Tam som si aj spravila titul bakalára. A to už bol akýsi mostík do veľkého sveta.
Neuvažovali vaši rodičia po revolúcii o návrate do Československa či neskôr na samostatné Slovensko?
Vôbec nie. Aspoň oni to vnímali tak, že chceli odísť a začať nový život niekde inde. Keď emigruješ, trvá pritom dosť veľa času, kým sa niekde asimiluješ. No a tým, že sa tam neskôr narodili moji bratia, postupne vznikali čím ďalej tým väčšie a pevnejšie kotvy. Oni vlastne boli tí úplne prví Kanaďania v našej rodine. Ale pre mňa bolo Slovensko vždy akousi kuriozitou. Toto puto sa mi podarilo udržať pri živote i vďaka tomu, že babka a dedko sa chodili zo Slovenska o nás starať do Kanady. Mohli, keďže po páde železnej opony bola znovu sloboda cestovať.
Ako to dnes máte s občianstvom?
My všetci máme kanadské aj slovenské občianstvo. Ja i moji bratia máme dvojakú štátnu príslušnosť. V každom prípade je to iný pocit, keď sa narodíte v inej krajine, ale tak či tak, moji bratia sú hrdí Slováci. Avšak napriek tomu, že som vyrastala v Severnej Amerike a mala som silné puto k Slovensku, chcela som vedieť, ako to vyzerá niekde inde. Išla som teda do Južnej Kórey, kde som žila rok. Pracovala som v Soule.
Čomu ste sa tam venovali?
Mojou výhodou bolo, že som študovala na vysokej škole v Amerike a čo sa týka angličtiny, bola som native speaker. Juhokórejčania lákali takýchto ľudí, aby tam prišli a učili domácich rozprávať po anglicky – od detí až po dospelých. Ja som napríklad učila business English v jednej banke, medzi študentmi som mala aj generálnych riaditeľov rôznych korporácií. Nebol to však kariérny vývoj v tom pravom zmysle slova. Bol to len akýsi zážitok – žiť v Ázii a vyskúšať úplne inú kultúru, mentalitu aj pohľad na svet.
Prečo ste sa po roku strávenom v Soule odtiaľ rozhodli odísť preč?
Veci sa pohli dopredu, keď Slovensko začiatkom mája 2004 vstúpilo do Európskej únie. Vďaka tomu sme získali slobodný pohyb. Ja som náhodou zistila, že môj bratranec pracuje v Londýne ako architekt. A práve to mi zasialo do hlavy nové semienko. A tak som zo Soulu odišla do Londýna. Tam som si tiež našla zaujímavú prácu, ale cítila som potrebu vrátiť sa späť do Kanady. Veď som bola preč už šesť rokov. Hoci som sa teda vrátila a snažila si zariadiť normálny život, stále som si hovorila – ešte jednu cestu, ešte jeden kontinent. Chvíľku som teda žila v argentínskom Buenos Aires, kde som mala možnosť vidieť svet z perspektívy Južnej Ameriky. A práve vtedy som si povedala – dobre, ak chcem vo svojej kariére napredovať a spraviť nový krok v živote, tak sa musím nejako špecializovať.
Voľba padla na migráciu?
Áno. Keď som začala uvažovať, kam pôjdem ďalej študovať na titul Master of Science, vybrala som si Holandsko – University of Amsterdam. Bola to veľmi dobrá škola, kde som sa už venovala práve migrácii. Mojou školiteľkou bola jedna pani z Harvardu a očividne ma veľmi dobre vyškolila (úsmev). Vynikla som tam a rovno odtiaľ mi ponúkli štipendium, v rámci ktorého som si mohla urobiť doktorát. Bolo to kúsok mimo Londýna – University of Surrey v meste Guilford. A práve tam som už začala študovať konkrétne slovenskú novodobú migráciu, teda odvtedy, čo sme vstúpili do Európskej únie.
Na čo ste sa vo svojej práci zameriavali?
Uvedomila som si jednu vec – tým, že sama mám slovenský pas, som mala možnosť využívať všetky vymoženosti, ktoré mi z toho vyplývali. Slobodne som sa pohybovala a pracovala v Londýne či v Holandsku. Začala som sa preto zaujímať o tému presunu vedomostí. Chcela som vedieť, ako sa mobilita mladých Slovákov môže stať potenciálnym chodníčkom k tomu, aby naša krajina spravila kvantový skok vpred. Keď totiž chceme vychovať naše deti tak, aby získali niektoré zručnosti a znalosti, ktoré chýbajú na našom pracovnom trhu, tak na to treba nejakých 13 rokov školenia. A na to, aby sa tie nové zmysluplné témy učili, treba zreformovať školstvo. A predovšetkým vychovať si učiteľov s adekvátnym vzdelaním práve v tých tematikách, ktoré nám chýbajú. Napríklad vedieť sa prezentovať, byť schopný kriticky rozmýšľať alebo sám sebe veriť.
Trinásť rokov je dosť dlho...
Áno, samozrejme, je to beh na dlhú trať. Avšak v tom istom bode som videla, že keď sme vstúpili do Európskej únie, tak naši mladí ľudia, ktorí v tom čase mali 18 či 19 rokov, začali prakticky okamžite využívať svoje práva. Išli do silných ekonomík, ako je Nemecko alebo Anglicko. Obzreli si, ako to tam funguje, čo je marketing a čo zákaznícky servis, čo to je pracovať rovnocenne v tíme a ako vyzerajú biznis rokovania. V Indii, kde som tiež istý čas pôsobila, sa hovorí – vidieť je učiť sa. Veľa vecí sa naučíme už len tým, že sa pohybujeme okolo ľudí, ktorí ich robia. A práve týmto som sa zaoberala vo svojom doktoráte. Ľudia, ktorí si idú niečo obzrieť niekam inam, kde to je možno viac ekonomicky vyspelé, môžu doniesť domov práve tie zručnosti, ktoré u nás chýbajú.
Môže za to zaostávanie práve to, že sme boli tak dlho v socialistickom bloku?
Nepochybne áno. To, že sme boli za železnou oponou 41 rokov, má nejaké následky na našu spoločnosť a hlavne na náš ekonomický vývoj, keďže sme neboli súčasťou kapitalistického sveta. A práve ľudia, ktorí pôsobili určitý čas vo vyspelejších krajinách, môžu doma implementovať to, čo sa vonku naučili. No a potom cez knowledge transfer to môžeme ďalej „okukať“ tu doma. Celé to takto krásne narastá – a práve tento jav ma potenciál katalyzovať kvantový skok pre Slovensko. Myslím si teda, že naša krajina má veľký potenciál, ak vie dobre využiť mobilitu mladých ľudí, lebo tí tak či tak odchádzajú preč. Mali by sme sa preto zamyslieť, ako ich sem môžeme stiahnuť naspäť a využiť všetko to, čo sa tam vonku naučili.
Kedy ste sa definitívne rozhodli pre návrat na Slovensko a čo bolo hlavným impulzom?
Vrátiť som sa rozhodla v roku 2018, keď som dokončila doktorát. Bol to istým spôsobom zlomový bod. Uvažovala som, že ďalej pôjdem do New Yorku, pretože som veľmi chcela pracovať v OSN. Čakala som na novú pracovnú výzvu a videla som v tom príležitosť. Absolvovala som rozhovory, ale nejako mi to nevyšlo. V Londýne som si teda dokončila doktorát a zrazu nevedela, kam ďalej. Medzitým som napísala dve knihy. Tá prvá sa volá Legenda Lipy: História Slovenska. Ide o kompletnú epopeju nášho národa. Spolunapísala som ju s Gabrielou Beregházyovou, s ktorou sme najnovšie pripravili aj knihu Slovenskí vysťahovalci. A tá druhá nesie názov Veľký návrat.
Ako vôbec došlo k myšlienke napísať tieto dve knihy?
Keď som robila doktorát, mala som k tejto téme zozbierané všetky dáta. Bolo mi strašne smutno, že je za tým sedem rokov výskumu – doktorát a magistrát. A prečíta si to len pár ľudí. Chcela som to teda odovzdať ako akýsi dar slovenskému národu. Pomyslela som si, že možno to niekomu niekde pomôže. Mali sme teda nachystané a vytlačené tieto dve knihy. A to bol ďalší bod zlomu. Vtedy sme totiž zistili, že keď nie si osobnosť, nemôžeš len tak vydať knihu a čakať, že sa sama bude predávať. Musíš okolo toho spraviť kampaň, nejako to celé zviditeľniť. A práve takto vznikol koncept organizácie Global Slovakia. Chceli sme skrátka propagovať Slovensko, pozdvihnúť národnú identitu a značku. Vytvorili sme teda organizáciu, ktorej misiou a hlavným cieľom je práve toto – zdieľať Slovensko so svetom.
Tejto úlohe pod značkou Global Slovakia sa venujete už šesť rokov. Všetci vieme, aká je dnes nálada na Slovensku. Ľudia skôr odchádzajú, než by sa mali vracať. Kde vidíte dôvod a motiváciu pre návrat, a nie odchod do zahraničia?
Toto je veľmi dobrá otázka. Na Slovensku to riešia azda všetci. Dostávame maily a rôzne správy od ľudí v Amerike, ktorí uvažujú, že sem prídu žiť či podnikať. Keď však počujú takúto silnú rétoriku, že veci na Slovensku nefungujú, je tu absolútna kríza a pomaly tu vypukne občianska vojna, tak sa toho prirodzene zľaknú. Odradí ich to od toho, aby vôbec uvažovali nad Slovenskom ako o destinácii pre budúci život. Ale ja musím povedať, že väčšina ľudí v USA nie je až taká jednoduchá, aby tomu všetkému uverili. Majú skúsenosti zo života v západných krajinách, ktorý je čoraz ťažší. Navyše aj tam je obrovská polarizácia spoločnosti. Majú dokonca niektoré ešte väčšie problémy než my.
Aké problémy máte teraz na mysli?
Ja som úplne šokovaná z toho, ako razantne išlo v USA a Kanade nahor bezdomovectvo. Množia sa takisto prípady ťažkých závislostí od drog. Nie je to pritom tak, že by ich ľudia brali takpovediac rekreačne alebo laicky, hoci aj takéto prípady tam sú bežné. Agresívne nastúpil na scénu fentanyl, takzvaná zombie droga. V Seattli či Vancouveri sú celé štvrte, kde žijú takíto zombiefikovaní ľudia. Sú to prístavné mestá, kde je k narkotikám relatívne ľahký prístup. Predtým to bol heroín, fentanyl je však oveľa lacnejší a dostupnejší. Totálne to ničí spoločnosť aj životy ľudí. Samozrejme, úmerne s tým rastie aj kriminalita. A ďalším bodom sú otvorené hranice.
Tie máme aj v Európe...
V Amerike aj v západnej Európe je veľmi veľa migrantov. V poslednom období sme zaznamenali ich obrovský prílev, pričom nie je čas integrovať ich do spoločnosti. Ľudia, čo žijú v týchto krajinách – a to aj Slováci, respektíve Američania so slovenskými koreňmi – vnímajú všetky tieto nedostatky. Niekedy, keď sa pozrú na Slovensko, prípadne celkovo na strednú a východnú Európu, vidia niečo iné než v Amerike. Neviem, či to je nostalgiou, ale určite si všímajú pokojný život a homogénnu spoločnosť, ktoré sa už v západných krajinách pomaly rozpadávajú.
Rozprávajú vám o tom osobne?
Áno, hovorí mi to veľa ľudí, s ktorými spolupracujeme. Samozrejme, závisí to aj podľa toho, kde sa nachádzajú na politickom spektre. Ale aspoň Slovensko či strednú a východnú Európu vnímajú ako takú oázu, kde ešte zostal zachovaný zdravý rozum, tradičný život aj nejaká morálka. Lebo ten západný štýl života je už jednoducho príliš rýchly a slobodný. Ako sa hovorí – ľudská predstavivosť nemá žiadne hranice. My môžeme donekonečna vymýšľať všetko, čo by sme ešte mohli urobiť, aké tabu prekročiť alebo ináč experimentovať, ale možno to pre nás a pre naše duševné zdravie, rodinný život a šťastie nie je tým úplne najlepším riešením. Na Západe existuje tak trochu experiment s individualizmom, kým tu sú v tomto smere stále určité hranice.
Čo nám Američania slovenského pôvodu môžu vlastne priniesť?
Ja som presvedčená o tom, že potomkovia slovenských prisťahovalcov sú obrovským zdrojom prísunu nielen vedomostí, ale aj kapitálu. Preto by bolo skvelou správou pre celú krajinu, keby sem začali chodiť vo väčšom počte, kupovať domy na letný či trvalý pobyt a celkovo si tu budovať nejaké zázemie. A k tomu celému práve oni sú ten zdroj, ktorý môže naozaj zviditeľniť Slovensko vo svete. Ovládajú jazyk, majú vybudované siete kontaktov, vedia otvárať dvere a využiť ich osobný vplyv na podporu slovenských záujmov na území najsilnejších ekonomík vo svete, v USA či inde.
Neprekáža im súčasná nálada a polarizovaná spoločnosť, ku ktorej nepochybne prispieva i politický vývoj? Alebo o tom ani nevedia?
Keď sem Američania prídu, tak vedia, čo sa tu deje. Avšak nechodia do detailov a do všetkých tých problémov v politike, do komplikovaných historických vzťahov s Maďarskom a podobne. Oni vidia Slovensko z vyššej, vtáčej perspektívy, pozerajú sa na Slovensko z pohľadu big picture. Zjednodušia si našu históriu, geografiu, polohu a stav vývoja, a odkomunikujú si to ďalej vo svojej sociálnej bubline. Práve cez tento „network marketing“ môže Slovensko veľmi rázne vstúpiť do povedomia celého sveta. Vybudovať povedomie a dôveru v Brand Slovakia, čo potrebujeme, ak tu chceme vytvoriť ekonomický úspech a trvalý blahobyt.
Máte pravdu v tom, že značka Slovenska stále nie je vo svete ešte úplne zavedená tak ako napríklad česká. Nie je veľa vecí, ktoré by si ľudia automaticky priradili k našej krajine...
Svet nás nepozná, a práve preto sa musíme oveľa viac zviditeľniť, skodifikovať a odkomunikovať náš príbeh a značku iným krajinám. A práve potomkovia slovenských prisťahovalcov s tým môžu rázne pomôcť. Lebo je oveľa viac presvedčivé, keď Američan hovorí, aký úžasný zážitok mal na Slovensku alebo aký fantastický biznis tu spravil, než keď tam ide nejaká vláda a núka obchody. Samozrejme, vláda to musí robiť, napokon práve na to je určené SARIO a ďalšie organizácie, ale naši krajania sú dôležití hráči v tomto procese, ktorí zabezpečia, aby to celé bolo uveriteľné.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 4% na dočítanie.
Zostáva vám 4% na dočítanie.