Osem rokov ste pôsobili ako anestéziologička v pražskej Fakultnej nemocnici Královské Vinohrady. Následne ste sa v roku 2014 vrátili do rodnej Banskej Bystrice, kde pracujete na II. Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny v Rooseveltovej nemocnici. Prečo ste sa rozhodli pre návrat? A nikdy ste to neoľutovali?
Naspäť ma priviedli rôzne dôvody. Jednoducho prišiel čas odísť z Prahy a vrátiť sa na Slovensko. Chcela som byť najmä bližšie k rodine. A oľutovala som to už prvý mesiac. Dokonca skôr, než som nastúpila do nemocnice. Návrat zo zahraničia bol pre mňa jedným z najväčších a najneočakávanejších kultúrnych šokov, aké som kedy zažila. Bolo to pre mňa niečo fascinujúce a doteraz sa o tom rozprávam s kamarátmi-lekármi, ktorí sa dnes snažia vrátiť na Slovensko.
O situácii v zdravotníctve sa hovorilo aj na tohtotýždňovej konferencii Jesenná ITAPA 2024 v Bratislave, na ktorej ste vystúpili. Čo je ten najväčší problém, s akým sa vracajúci lekári stretávajú?
Okrem iného je to ťažkopádnosť celého systému, úradov a úradníkov, keď sa ja ako Slovenka chcem zamestnať vo svojej rodnej krajine ako hotová, vyštudovaná a ukončená lekárka-špecialistka. To je jednoducho katastrofa. Často je veľmi ťažké zorientovať sa v systéme a nájsť pomocnú ruku, ktorá v podstate neexistuje. Mnohé veci sú absolútne nelogické a ťažkopádne. Nie som si istá, ako vôbec chceme lákať domov lekárov, prípadne zdravotníkov z iných krajín, keď už pre mňa bol návrat na Slovensko neuveriteľne komplikovaný.
Skúsenosti, o ktorých hovoríte, sú spred desiatich rokov. Vieme, že vlády, ktoré tu za ten čas boli, sa snažili spraviť nejaké kroky na zlepšenie situácie. Posunulo sa to aspoň trochu dopredu?
O tejto téme som sa rozprávala so svojimi kamarátmi, ktorí sa medzičasom vrátili na Slovensko, alebo sa o to aspoň v poslednom čase snažili. Pár takých tu je, ale aj podľa nich je to rovnaké ako predtým, ak nie horšie.
Naozaj je u nás systém až taký rozdielny oproti tomu českému? Veď sme s nimi boli celé desaťročia v jednom štáte...
Jedna vec je systém práce a druhá zase vybavovanie papierov, ktoré k tomu potrebujem. A o ktorých často ani neviem, že ich vôbec potrebujem. Takže áno, systém je iný, už len tým, že máme niečo ako Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Úplne inak tu fungujú pečiatky, registrácia v Slovenskej lekárskej komore a podobné veci, ktoré sú špecifické pre naše povolanie. A evidentne sú špecifické aj pre krajinu, v ktorej pracujete. Pre mňa bolo veľmi prekvapivé zistiť, v čom všetkom sa to tu líši, hlavne administratívne podmienky výkonu povolania.
Českí lekári majú lepšie podmienky na výkon svojej práce?
Každý štát má plné právo určiť si svoje vlastné podmienky, toto ja vôbec nespochybňujem. Avšak na Slovensku nebolo jediné miesto, kam by som mohla zavolať a spýtať – dobrý deň, som tu a chcem tu pracovať ako lekárka. Čo všetko na to potrebujem? Ja som to skúsila, oni mi vymenovali zopár vecí a ubezpečili ma, že to je všetko. A potom som zistila, že si musím vybavovať veci aj na iných úradoch. Už mi však nikto nevedel povedať, kam mám akože ísť. Len jedna jediná vec, jeden prívetivý človek, ktorý by vám povedal – zoberte si pero a papier, potrebujete toto a toto, choďte tam a tam. Nič také neexistovalo pred desiatimi rokmi. A čo som sa rozprávala s kamarátom, ktorý pracoval v Prahe aj vo Viedni a tiež sa snažil dostať naspäť do Bratislavy, tak to neexistuje ani dnes. Je to rovnako zlé ako predtým, ak nie ešte horšie.
Môže to byť jeden z dôvodov, prečo v zahraničí zostávajú aj tí lekári, ktorí by sa možno chceli vrátiť na Slovensko?
Asi môže, neviem to takto jednoznačne povedať. A nemôžem sa vyjadrovať za všetkých. Avšak ako každá iná prekážka, najmä takáto byrokratická a úplne nezmyselná, ktorá vám dáva najavo, že o vás vlastne nemáme záujem, tomu návratu určite nepridá.
Niektorí lekári tvrdia, že platy často nie sú na Slovensku najväčším problémom, ale práve tá byrokracia...
Platy sú len jednou z vecí, ktoré s tým súvisia. O nich bolo už dávno povedané kadečo. Porovnávať základné platy s tými celkovými, aj spolu s nadčasmi, ktoré sa tiež rôzne líšia v jednotlivých krajinách, asi nebude úplne najlepšie. Hovoríme teda o hodinovej mzde. A keď odpracujete de facto dva úväzky, tak je iba fér dostať viac-menej dve výplaty, nie? No ako ste sám veľmi presne povedali – ani zďaleka to nie je jediný faktor. Určite s tým ešte viac súvisia priestory, nastavenie práce, celková atmosféra v zdravotníctve, ktorá je na Slovensku v súčasnosti podľa mňa absolútne zúfalá, plná dezilúzie a demotivácie.
Ako to teda v praxi funguje v Česku?
České nemocnice – je pritom úplne jedno, či sú veľké alebo malé – sa už len svojou renováciou a základnými priestormi podstatne líšia od väčšiny slovenských nemocníc. Ja síce nemám presné dáta, ale predpokladám, že Česi celkovo oveľa viac investovali do infraštruktúry než my. Náš dlh je v tejto oblasti neuveriteľne vysoký. Naozaj pritom záleží na tom, kde pracujete, či je vám v zimnom období zima, pretože na WC je päť stupňov. Prípadne či je vám v lete horúco, keďže množstvo prístrojov vydáva veľa tepla, a preto sa nedá dýchať, nieto ešte normálne fungovať.
Toto sa navyše dotýka nielen lekárov, ale aj samotných pacientov, ktorí sú často v zlom zdravotnom stave...
Áno, vy sami vidíte, že toto všetko negatívne vplýva aj na vašich pacientov. Nedokážete ich poriadne zahriať, lebo vám vypadne teplá voda či dokonca voda zamrzne. A na otázku, čo sa s tým dá urobiť, dostanete odkaz, že musíte počkať, kým sa to rozmrazí. Presne toto je tých povestných stokrát nič, ktoré napokon umorí aj vola. Sú to podmienky, na základe ktorých sa tešíte alebo netešíte do práce.
V konečnom dôsledku je to na Slovensku nedostatkom peňazí alebo vôle niečo s tým spraviť?
Skutočne neviem, kde je problém. Ja som lekárka a liečim pacientov. Na toto sú iní ľudia, ktorí by tie problémy mali nájsť, pomenovať ich a napokon aj vyriešiť. Ja osobne vidím najväčší problém v prioritizácii. Samozrejme, my vieme problémy špecifikovať a navrhnúť riešenie. Otázka znie, čomu dáme prioritu. Keď ju nedáme zdravotníctvu a namiesto neho budeme riešiť problémy v iných odvetviach, tak zdravotníctvo si bude musieť počkať, až kým sa úplne nerozsype na prach.
Premiér Robert Fico sa pred časom vyjadril, že zdravotníctvo nie je premiérska téma. Môže byť problém aj v tom, že kým v iných krajinách je prioritou, u nás je odsunuté na vedľajšiu koľaj?
Nemám to takto porovnané, neviem, koľko percent HDP ide kam. Napokon nie je to ani moja oblasť záujmu. Ja sa snažím riešiť oveľa špecifickejšie medicínske témy. V každom prípade je úplne logické, že v rôznych krajinách je zdravotníctvo na rôznej úrovni. Priorita je však vždy relatívna voči niečomu inému. Možno v istej chvíli, v určitom období vývoja dostalo niekde prioritu, preto sa posunulo napred. A teraz už má prioritu nejaká iná téma. Ja hovorím iba to, že v našej krajine a v súčasnej dobe sa zdravotníctvo nachádza v enormných problémoch.
Z lekárskeho prostredia sa ozývajú hlasy, že sa ocitlo doslova na kolenách...
Rozhodne si myslím, že sme už nejaký čas za obdobím, keď bolo len na kolenách. Teraz iba zúfalo lepíme, čo sa dá, v tom našom absolútne každodennom fungovaní. A toto platí o nemocniciach na celom Slovensku. Presne takto to vnímam ja aj ďalší lekári, s ktorými komunikujem. Síce nevidím do ambulantnej sféry, ale viem si predstaviť, že i kolegovia z ambulancií riešia svoje špecifické veci, ktoré sú naviazané na to, že celý ten systém tak, ako je nastavený v tejto chvíli, skrátka kolabuje. Ešte si však dovolím malú poznámku k vyjadreniu, že to nie je premiérska téma. Samozrejme, každý šéf nejakého tímu má právo vybrať si svoje priority. Ale v konečnom dôsledku práve on zodpovedá za tímový výkon.
Toto platí na všetkých úrovniach vedenia...
Presne tak, platí to úplne všade. Keď ste šéf vlády, tak jednoducho zodpovedáte za výkon celej vlády. A keď nejaká časť vášho tímu z akéhokoľvek dôvodu nestíha či nezvláda riešiť svoje veci, už len kvôli tomu, že každých pár mesiacov je tam niekto iný, tak v konečnom dôsledku za to musíte byť braný na zodpovednosť práve vy ako šéf. V tomto prípade je to predseda vlády, ktorý je koniec koncov nami volený a nami platený. Práve on preto musí prevziať tú zodpovednosť.
Rúti sa podľa vás celé odvetvie nadol bez nejakých väčších možností zmeny kurzu, keďže jeho systém je od začiatku zle nastavený?
Nie som odborníčka na zdravotnícke systémy, neviem vám teda vypichnúť tri veci, ktoré by boli jednoznačne dané a ťažko s nimi pohnete. Ja to vnímam takto – ak si raz nastavíte celý systém zle, tak časom sa to iba zhoršuje. Už len kvôli tomu, že sa ten systém nemení, prípadne je nastavený iba jedným smerom.
A keď je raz zle nastavený, tak s tým majú politici problém bez ohľadu na to, kto je práve pri moci...
Zdravotníctvo je politicky enormne náročná téma. A ja úplne chápem, že nikomu sa do toho príliš nechce. Keď si však porovnáme isté obdobie, za ktoré je už možné vývoj nejako zhodnotiť, povedzme od roku 1998 alebo 2000, tak je zrejmé, že väčšinu tohto času mali rezort v rukách vlády pod vedením premiéra Fica. Určite majú na tom svoj podiel viacerí, ale minimálne časové rozvrhnutie vládnutia, a to, či mal niekto možnosť niečo zmeniť alebo nezmeniť, smeruje práve na neho. Prirodzene, mali sme tu aj vonkajšie vplyvy typu pandémie. Ja sa nechcem nikoho zastávať, a už vôbec by som nechcela byť ministerkou zdravotníctva. Je to mimoriadne náročná práca. Zároveň však treba povedať, že my si volíme svojich zástupcov v politike na to, aby riešili náročné témy. Keby to bolo jednoduché, tak to zvládneme sami. Sám predsa viete, koľko sme za posledných 15 rokov mali ministrov zdravotníctva.
Určite ich bolo viac než desať, možno 14...
... čiže ich priemerná životnosť vo funkcii sa počíta rádovo v mesiacoch. Už tu niekde došlo k systémovej filozofickej chybe. Udržať kontinuitu čohokoľvek za takýchto okolností je z môjho pohľadu fakticky nemožné. Navyše na každého ministra zdravotníctva ešte počítajte niekoľko štátnych tajomníkov a ďalších zástupcov rezortu. To sú práve tí ľudia, od ktorých do veľkej miery záleží, akým spôsobom sa tá agenda bude alebo nebude hýbať dopredu.
Aký vplyv majú politické zmeny na fungovanie odvetvia?
Zásadný. Zakaždým, keď sa niekto takýto zmení, začínate v podstate od začiatku. Povedzme, že chcete navrhnúť systémovú zmenu, na ktorej pracujete už dlho. Zrazu príde nová osoba a povie vám – ja to nebudem hľadať niekde po zásuvkách. Dajte mi to znovu, inak a lepšie. Práve toto je extrémne vyčerpávajúce a neuveriteľne demotivujúce. Do veľkej miery to prispieva k súčasnej situácii. Jednoducho chýba akákoľvek kontinuita a vízia, dôraz na to, že zdravotníctvo je prioritou.
Nový minister zdravotníctva Kamil Šaško sa do riešení problémov v rezorte pustil s odhodlaním. Vnímate zatiaľ jeho prvé kroky pozitívne alebo si počkáte na to, či prinesú konkrétne výsledky?
Ja si počkám, ako to celé dopadne. My sme už totiž počuli toľko vecí – ani nie vízií, ale skôr plánov a najmä sľubov, takže najlepšie bude počkať si na konkrétne výsledky.
Anestéziológia a intenzívna medicína si vyžadujú nielen špičkových odborníkov, ale i najmodernejšie vybavenie. Držíme aspoň v tomto s Čechmi krok, alebo i tu zaostávame?
Kliniku anestéziológie a intenzívnej medicíny v Rooseveltovej nemocnici považujem za jedno z absolútne špičkových pracovísk. Nielen na slovenské pomery, ale aj v stredoeurópskom meradle sa držíme veľmi dobre. Hovoria nám to napríklad aj kolegovia z Českej republiky, ktorí z diaľky pozorujú naše výkony. Nielen vybavením, ale najmä – a to podčiarkujem – tímom ľudí, ktorí tam pracujú a z nemožného robia možné. Práve oni držia úroveň medicíny na našej klinike zubami-nechtami na úrovni, ktorá sa dá porovnávať s okolitým svetom. To sa podľa mňa rovná malému zázraku.
Kto má na tom hlavnú zásluhu?
V prvom rade ide zásluha k prednostovi Jozefovi Valkymu, pod vedením ktorého si tá klinika drží naozaj skvelú úroveň. Samozrejme, bez podpory riaditeľstva nemocnice by to možné nebolo. Aj preto považujem toto konkrétne pracovisko za jedného z predstaviteľov absolútnej špičky nielen slovenského zdravotníctva.
Absolvovali ste dve zdravotnícke misie organizácie Lekári bez hraníc v Afganistane. Bolo to ešte pred tým, než v roku 2021 opätovne prevzalo vládu nad krajinou radikálne hnutie Taliban. Starali ste sa tam aj o vojakov zahraničných jednotiek, napríklad tých amerických?
Ak sa pýtate konkrétne na amerických vojakov, tak o tých som sa ja osobne nikdy nestarala. Americká armáda má vlastné postupy, ako sa starať o svojich členov. Oni väčšinou evakuovali svojich zranených do iných zdravotníckych zariadení. To však neznamená, že by to nikdy nebolo možné. Lekári bez hraníc poskytujú starostlivosť bez rozdielu všetkým, ktorí to potrebujú a nie sú ozbrojení. Práve tí ju od nás dostanú.
O koho sa teda táto organizácia primárne stará?
Najmä o civilistov v daných oblastiach. Samozrejme, v zóne ozbrojeného konfliktu sa občas stane, že našu starostlivosť potrebujú i členovia jednotlivých bojujúcich strán. A to už je potom jedno, ku ktorej strane patria. Preto opakujem ešte raz – ak sú zranení a neozbrojení, spadajú podľa Ženevských konvencií do definície non-combatanta, tak je našou povinnosťou pomôcť im. Neposkytnúť takýmto ľuďom zdravotnú starostlivosť by sa totiž rovnalo vojnovému zločinu.
Vybavenie ste v Afganistane mali porovnateľné s tým, ktoré máte dnes v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici?
Rozhodne nie. Lekári bez hraníc robia v krajinách, ako je Afganistan, s iným typom pacientov a s úplne iným vybavením, než sme zvyknutí z Európy. Podmienky vašej práce tam záležia na veľmi veľa veciach. Ide jednak o to, kde pôsobíte a v akom stave sa tam nachádza zdravotníctvo, ale tiež do akého kontextu prichádzate a kto všetko tam bude spolu s vami pracovať. Vo veľkej väčšine prípadov sa však tie tímy skladajú predovšetkým z domácich zdravotníkov.
Vieme, čo teraz robí Taliban, ktorý úplne odstavil ženy a dievčatá z akéhokoľvek verejného života, štúdia i pracovných pozícií. Ako vás brali miestni, keď videli, že sa o nich ide starať žena? Nemali ste s tým nikdy problém?
Faktom, je, že za posledných pár rokov – konkrétne asi tri – sa situácia v Afganistane radikálne zmenila. Najmä oproti tomu, čo som zažila ja, keď som tam bola na svojich dvoch misiách. Nedokážem sa vyjadriť k tomu, čo sa tam deje teraz – okrem toho, čo si vieme všetci prečítať v novinách. Viem sa však vyjadriť k tomu, čo som pociťovala ja v období, keď som tam pracovala. Bola som súčasťou tímu, v ktorom absolútnu väčšinu tvorili afganskí muži. Zároveň však v Afganistane majú veľmi vysokú hierarchickú pozíciu učitelia, ktorých majú všetci vo veľkej úcte. A ja som tam do veľkej miery bola v pozícii učiteľky, čo je samo osebe kultúrne veľmi významný post.
Čo ste domácich učili?
Ukazovala som im, ako pracovať na našich prístrojoch či ako lepšie liečiť ľudí. Z mojej pozície vyplývala úloha snažiť sa spoločnými silami zlepšovať starostlivosť o pacientov. Vysvetľovala som im mnohé veci – nielen ja, ale všetci moji kolegovia. Takže ma tam istým spôsobom brali ako šéfku, pričom tá hierarchia je tam naozaj vnímaná dosť natvrdo. Áno, vnímali ma aj ako ženu, ale nemala som s tým nejaký extra problém. Samozrejme, za predpokladu, že som vždy dodržiavala miestne kultúrne normy. Len podotýkam, že mojou úlohou nebolo posudzovať, ako ostatní vedú svoj život, ale liečiť ľudí, ktorí to potrebujú.
Čo v praxi znamenalo dodržiavanie miestnych zvyklostí?
Nosila som povedzme oblečenie, ktoré zodpovedalo kultúrnej norme, teda dlhé rukávy, šatku na hlave a podobne. V zásade som to brala tak, že ani do opery u nás nechodíte v plavkách, pretože to nezodpovedá danému kontextu a situácii. Takže som sa vlastne prispôsobila tomu, čo je akceptovateľné pre danú populáciu. Brala som to skrátka ako rešpekt voči ich domovine a kultúre. A takto to fungovalo veľmi dobre. Zároveň musím dodať, že aj vtedy som okolo seba videla domáce ženy z rôznych rodín. A bolo vidieť, že jednotlivé komunity to majú nastavené úplne inak než my.
Môžete to bližšie vysvetliť?
V Afganistane existujú dediny a domácnosti, kde by som naozaj nechcela byť tou ženou. Videla som veci, ktoré pre mňa určite neboli akceptovateľné. Viem si dokonca predstaviť, že v súčasnosti je to vyhrotené ešte násobne viac. Správy z Afganistanu, ktoré čítam alebo počúvam, sú – jemne povedané – politicky veľmi znepokojivé. Vyznievajú až zdrvujúco. Svedčia o tom, že postavenie žien v krajine sa objektívne výrazne zhoršilo.
Kto je Eva Kušíková
Vyštudovala Bilingválne anglicko-slovenské gymnázium v Sučanoch a 3. lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Osem rokov pôsobila ako anestéziologička v pražskej Fakultnej nemocnici Královské Vinohrady. V tomto období absolvovala aj ročný výskumný pobyt vo francúzskom meste Rouen. V roku 2014 sa vrátila do rodnej Banskej Bystrice, kde pracuje na II. klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny Slovenskej zdravotníckej univerzity a Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta. Aktuálne pôsobí na pozícii zástupkyne prednostu pre transplantačný program a je tiež vedúcou lekárkou Centrálnej JIS chirurgických odborov. Od roku 2012 spolupracuje s medzinárodnou humanitárnou organizáciou Lekári bez hraníc (MSF). Vycestovala zatiaľ na päť zahraničných misií – dvakrát do Afganistanu, dvakrát do Iraku a raz na Haiti. Bola tiež súčasťou misie MSF na Slovensku počas pandémie covid-19. Pravidelne prednáša na domácich aj zahraničných odborných medicínskych podujatiach.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám -13% na dočítanie.
Zostáva vám -13% na dočítanie.