Nikto ani len netuší, ako by sa mala skončiť najdlhšia a najkrvavejšia vojna medzi Izraelom a Hamasom. Vojna trvajúca už vyše 600 dní, ktorej koniec stále nevidno. Hoci hlavná ťarcha deštrukcie spočíva na Pásme Gazy, tvrdú daň si vyberá aj v Izraeli. Od bezprecedentného útoku palestínskych militantov na židovský štát zo 7. októbra 2023, ktorý všetko spustil, žijú Izraelčania fakticky vo vojnovom stave.
Raketové útoky najskôr priamo z Gazy a potom aj od spojencov Hamasu z Libanonu, Jemenu a Iránu sa pre Izraelčanov stali už takmer bežnou rutinou. Mnohé rodiny si museli zvyknúť na to, že niektorí z ich členov boli ako záložníci povolaní do armády, kde musia slúžiť už celé mesiace.
Vojna v Gaze spôsobila prepad izraelskej ekonomiky, rast cien a infláciu. V mnohých sektoroch veľmi cítiť nedostatok pracovnej sily v dôsledku mobilizácie a evakuácií obyvateľstva z najviac ohrozených oblastí, zatiaľ čo turizmus sa prakticky zastavil. Školy zápasia s tým, ako zaistiť vyučovanie a izraelskí zdravotníci sú pod veľkým tlakom, ako sa postarať o zranených vojakov, civilistov i čoraz vyšší počet ľudí trpiacich traumami a psychologickými ťažkosťami.
K enormnej záťaži a úrovni stresu prispieva i skutočnosť, že ľudia zalarmovaní výstražnými sirénami musia nezriedka bežať do krytov i uprostred noci. Nie je preto málo tých, ktorí si neželajú už nič iné, len aby sa to všetko skončilo. Aby opäť zavládol aspoň aký-taký mier a pokoj, ktoré sú ale v izraelskom kontexte vždy len relatívne.
Zjednotení Izraelčania?
Po počiatočnej vlne šoku a národnej jednoty po útoku Hamasu už medzi Izraelčanmi opäť začala silnieť polarizácia, kritika postupu izraelskej armády i samotného premiéra Benjamina Netanjahua.
Podľa májových prieskumov by až okolo 70 percent obyvateľov podporuje koniec bojov v Gaze výmenou za prepustenie rukojemníkov väznených Hamasom. Takýto postoj prejavuje aj nadpolovičná, hoci tesná väčšina voličov Netanjahuovej koalície.
Vonkajšieho pozorovateľa by preto mohlo veľmi prekvapiť, že sa vyčerpaní Izraelčania, bez ohľadu na politickú a hodnotovú orientáciu, masovo postavili za svojho premiéra, keď 13. júna spustil novú vojnu – mohutné vzdušné údery proti Iránu.
Podporu ofenzíve proti úhlavnému nepriateľovi židovského štátu krátko po jej spustení vyjadrilo až 83 percent opýtaných. Napodiv aj izraelská opozícia, ktorá predtým kritikou voči Netanjahuovi vôbec nešetrila. Dokonca aj mnohí obyvatelia miest a lokalít, ktoré dostali priamy zásah iránskymi raketami.
„Izraelská spoločnosť je z vojny v Gaze skutočne unavená. Aj tak však podporuje ofenzívu proti Iránu, pretože z izraelského hľadiska je Irán zdrojom zásadného bezpečnostného rizika. Ak by navyše disponoval i jadrovými zbraňami, bola by to už existenčná hrozba,“ vysvetlila pre HN politologička Irena Kalhousová, riaditeľka Herzlovho centra izraelských štúdií Karlovej univerzity.
Iránsky prízrak
Islamský režim v Teheráne sa ani trochu netají tým, že jeho cieľom je zničenie „sionistickej entity“, ako označuje izraelský štát. Aj s týmto cieľom dlhodobo vyzbrojuje, cvičí a financuje regionálnu os svojich spojencov s protiizraelskou agendou, predovšetkým libanonský Hizballáh, ale tiež palestínsky Hamas a jemenských šiitských povstalcov, takzvaných húsíovcov. To je situácia, ktorá trvá už mnoho rokov, ale v poslednom roku a pol sa veci ešte výrazne zhoršili.
Najskôr prišiel „izraelský 11. september“, teda spomínaný útok Hamasu z októbra 2023. K protiizraelskému ťaženiu sa postupne vzdušnými údermi pridali aj Hizballáh, húsíovci a napokon aj samotný Irán, ktorý okrem toho akceleroval aj vývoj svojich jadrových i raketových programov.
Izrael vďaka svojim mohutným vojenským kapacitám dokázal postupne do veľkej miery ochromiť Hamas i Hizballáh, pritvrdil útoky na jemenských ozbrojencov a teraz podľa všetkého značne eliminoval i bezprostredné riziká zo strany Iránu.
Z nálad verejnosti je jasné, že ľudia v Izraeli dúfajú, že ťaženie proti Teheránu zostane len krátkou epizódou. Ak by mali znášať novú nekonečnú vojnu s nejasnými cieľmi a zásadnými dosahmi na svoje životy, jednotná podpora pre Netanjahuov postup by sa veľmi pravdepodobne začala rozpadať.
V tomto momente sa zdá, že horúcu fázu iránsko-izraelskej vojny ukončilo krehké prímerie. Obavy z masových obetí iránskych útokov v Izraeli sa napokon nenaplnili, keďže podľa oficiálnych údajov zahynulo asi len 28 ľudí. Iránske rakety a drony však takmer na dva týždne prakticky paralyzovali život v Izraeli, ešte viac než dlhodobá vojna v Gaze. Ľudia sa museli sústrediť iba na riešenie základných otázok každodenného fungovania, ako skĺbiť život a prácu, ako sa postarať o deti po zatvorení škôl či ako nepodľahnúť totálnej únave po nedostatočnom spánku v protileteckých krytoch.
Gaza v závoze
„Téma Gazy bola celkom odsunutá do úzadia, z čoho sú rodiny unesených Izraelčanov zúfalé. Zatiaľ čo pred útokom na Irán rástol tlak na ukončenie vojny a pribúdalo hlasov zo strany opozície či bývalých politikov, ktorí kritizovali brutálny spôsob jej vedenia, teraz sa pozornosť zamerala na Irán,“ konštatuje Kalhousová.
Rokovania o prímerí medzi Izraelom a Hamasom boli buď úplne zastavené, alebo sa vedú iba na nízkej úrovni. Pravidelné protivládne demonštrácie požadujúce ukončenie vojny a prepustenie rukojemníkov počas iránskych útokov taktiež ustali.
Národný konsenzus, aký v Izraeli panuje v otázke potreby zničenia iránskeho jadrového programu, v prístupe k vojne v Gaze už dlho neexistuje. Izraelčania sa štiepia najmä v tom, či dať spomedzi vojnových cieľov prednosť oslobodeniu rukojemníkov alebo zničeniu Hamasu. Napriek rastúcim tlakom na ukončenie bojov je pre väčšiu časť Izraelčanov podľa analytičky neprijateľná myšlienka, že by Gazu aj naďalej kontroloval Hamas. Ani samotná opozícia preto na Netanjahua nijako výrazne netlačí, aby s vojnou skoncoval. Vyčítajú mu skôr to, že nevyužil šancu boje prerušiť a dostať domov rukojemníkov väznených Hamasom, z ktorých dodnes zostávajú nažive len asi dve desiatky.
V rámci izraelskej spoločnosti sú badateľné aj silnejúce morálne dilemy z dôsledkov bojov v Pásme Gazy, obzvlášť v otázke rastúceho počtu civilných obetí. Prieskum inštitútu INSS z konca mája však ukázal, že alarmujúca humanitárna situácia tamojšieho obyvateľstva znepokojuje len 32 percent Izraelčanov. V inom meraní inštitútu IDI iba 38 percent ľudí vyslovilo názor, že je potrebné zvýšiť dodávky pomoci do Gazy, zatiaľ čo opačný postoj podporilo 54 percent respondentov, uvádza denník The Jerusalem Post.
Podľa viacerých pozorovateľov to poukazuje na fakt, že v izraelskej spoločnosti stále prevažuje potreba zaistiť bezpečnosť ich štátu pred humanitárnymi aspektmi či sentimentmi. Prieskumy však súčasne ukazujú aj na rastúci skepticizmus Izraelčanov vzhľadom na možný úspech izraelskej ofenzívy. Z májového indexu centra Viterbi vyplynulo, že len 37 percent ľudí stále verí tomu, že sa vďaka nej podarí vrátiť domov živých rukojemníkov. Necelých 39 percent respondentov sa domnieva, že je možné poraziť Hamas a skoncovať s jeho vládou v Gaze.
Súkromník Bibi?
Množiace sa kritické hlasy, ku ktorým sa nedávno pridal aj bývalý predseda vlády Ehud Olmert, vyčítajú Netanjahuovi aj to, že nemá jasnú stragégiu, čo si počať s Gazou po ukončení vojny. Rovnako i fakt, že svojím nekompromisným postupom voči palestínskym civilistom prehlbuje medzinárodnú izoláciu Izraela, alebo to, že pri svojich rozhodnutiach uprednostňuje svoje osobné záujmy pred potrebami krajiny.
Početní domáci odporcovia Netanjahua sú presvedčení o tom, že nespočetnými škandálmi a prechmatmi poznačený politik sa svojimi vojnami snaží aj prekryť vlastné neúspechy a vedie boj o vlastné politické prežitie. Dokáže preň cynicky obetovať doslova všetko, od rukojemníkov v Gaze, životov Palestínčanov, bezpečia vlastného obyvateľstva či samotnej izraelskej demokracie.
Netanjahu má však v Izraeli stále dosť priaznivcov, podľa aktuálnych prieskumov ho ako premiéra podporuje asi 40 percent obyvateľov a drží si náskok pred opozičnými lídrami. Jeho podporovatelia v ňom vidia „pána bezpečnosť“ a neohrozeného štátnika, ktorý sa nebojí robiť odvážne a v zahraničí nepopulárne rozhodnutia. Významné politické body mu zrejme prinesie aj evidentné oslabenie Teheránu v dôsledku izraelskej ofenzívy. I skutočnosť, že sa k nej napokon pridali aj Spojené štáty, čo Netanjahu môže prezentovať ako výsledok svojich skvelých vzťahov s Donaldom Trumpom. Hoci zo zmätočných Trumpových vyjadrení vôbec nie je jasné, či dal šéf Bieleho domu Netanjahuovi k úderom proti Iránu požehnanie, alebo sa mu len tvrdohlavý Bibi „odtrhol z reťaze“.
V neprospech izraelského premiéra v očiach izraelskej verejnosti však dlhodobo hrá jeho neschopnosť či neochota ukončiť vojnu v Gaze a vyriešiť otázku rukojemníkov, ako aj samotné bezpečnostné fiasko Izraelského štátu zo 7. októbra. Ako k nemu vôbec mohlo dôjsť napriek masívnemu bezpečnostnému aparátu a mechanizmom, stále vyšetrujú dve nezávislé komisie, ktorých zistenia by pre Netanjahua mohli byť veľmi nepríjemné.
Image Izraela
Okrem domácich aspektov majú Netanjahuove vojny, obzvlášť jeho neľútostná ofenzíva v Gaze, aj nezanedbateľný globálny rozmer. Každodenné správy a zábery enormného utrpenia tamojších Palestínčanov vyvolávajú silné emócie aj spoločnostiach západných krajín. A to nielen v tých vrstvách a segmentoch, ktoré sú tradične naklonené antisemitským či protiizraelským naratívom.
Aj medzi ľuďmi na Západe, ktorí dlhodobo podporujú Izrael v jeho legitímnom práve na sebaobranu, vyvolávajú Netanjahuove metódy, obzvlášť v kombinácii s jeho vnútropolitickými autoritárskymi spádmi, prinajmenšom rozpaky. Nezriedka len ťažko hľadajú argumenty, ktorými by dokázali reagovať na pochybnosti o morálnej oprávnenosti a efektivite metód izraelského premiéra.
„Keď utíchnu zbrane a pozornosť médií a verejnosti sa presunie inam, tak tie najostrejšie vášne poľavia. I tak si však myslím, že povesť Izraela bola vojnou v Gaze výrazne poškodená a bude trvať roky, než si ho ľudia prestanú primárne spájať s hroznými obrázkami z Gazy,“ myslí si expertka z Hezlovho centra Karlovej univerzity.
V premene západnej verejnej mienky by však mohlo veľa zmeniť, ak by sa konflikt medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi po dlhých rokoch konečne opäť posunul do fázy diplomacie. To sa zdá v tejto chvíli – vo svetle masakra zo 7. októbra, tisícov mŕtvych Gazanov a deštrukcie spôsobenej izraelským bombardovaním – celkom nereálne.
Takýto veľmi optimistický scenár by si v každom prípade vyžadoval výmenu politických reprezentácií na oboch stranách, aby boli vôbec ochotné začať nejaké rokovania.„Izraelský premiér, ktorý by ponúkol Palestínčanom seriózny návrh na mierové usporiadanie, by vylepšil obraz Izraela vo svete viac než akékoľvek iné snahy,“ konštatuje Irena Kalhousová.
Ak by sa potvrdilo, že súčasné izraelské aj americké údery skutočne viedli k zásadnému oslabeniu Iránu, Hamas a ďalšie ozbrojené palestínske frakcie by prišli o dôležitého patróna. Izrael by tým získal väčší pocit bezpečia a bol by potenciálne pripravený zastaviť paľbu v Gaze a vrátiť sa k rokovaciemu stolu.
Mnohí analytici však vážne pochybujú o tom, že by takého niečoho bol schopný práve Benjamin Netanjahu, ktorý nikdy nebol fanúšikom politických kompromisov, s domácimi ani externými súpermi. Početní kritici ho, naopak, považujú za hlavnú prekážku k dosiahnutiu trvalého mieru. Aspoň teda na izraelskej strane. Lídrov aspoň trochu naklonených zmieru s Izraelčanmi totiž už roky nevidno ani v rozdelenej palestínskej politike.