„Vsotili doň mamu aj s mojím dvojročným bratom Ivkom. Nemci si nevšimli zadný východ, a tak sa im podarilo ujsť. Plahočila sa hlbokým snehom k susedom, kde ich zachránila pani učiteľka,“ zahľadí sa na symbol umučenia Krista osemdesiatdeväťročný Vladimír Strmeň.
Rovnako rýchlo, ako mu pracuje mozog, mu pracuje aj jazyk. V tomto prípade, našťastie, všetko dobre dopadlo, aj keď vojaci dobehli hľadať príbuzných až k susede a vyhrážali sa jej smrťou. Neprezradila, kde ich ukryla. Poprava sa nekonala.
Žiadne hrdinstvá
Strmeň si užil vojny až-až. „Povstanie ma zachytilo v kasárňach, kde som bol na konci druhého roka vojenskej hudobnej školy. Nás elévov chytili pod pazuchy a ,príďte až po vojne’.
Pobral som sa domov, do Starých hôr, a tam ruský štáb: ,Načo ti je trúba, tebe treba bojovať’. Zajali ma. Dobrovoľne-nedobrovoľne. Robil som spojku, ale potom som dostal výcvik ako strelec ľahkého guľometu. Po ňom sme boli nasadení hlavne v Turci. Pribúdalo mŕtvych, ranených, ráno sme nevedeli, či sa dožijeme večera a naopak. Žiadne hrdinstvá,“ sype ako z rukáva Strmeň.
Na dátum 14. október 1944 nezabudne. Pri útoku Nemcov jedna mína dopadla na okraj zákopu. Dvoch strelcov smrť skosila okamžite. Mladík si stihol chrániť hlavu rukami, do ktorých schytal päť črepín, ostatné mu uviazli v chrbte.
Spolubojovníci štyroch zranených odvliekli na obväzište, odtiaľ do nemocnice. Strmeň ani nehlesol, tak ho brali na operačku ako prvého. „Keď som sa prebral, mníška mi podávala čaj. Nemohol som ho ani prehltnúť, lebo v obkľúčení nám tri dni nedodávali vodu ani muníciu. Pod oknom operačky trčala z kaluže krvi kopa rúk a nôh. Ranení ležali aj na chodbe, kričali, plakali, niečo hrozné... neprajem vám to.
Našu jednotku v novembri včlenili do tej ruskej. Mali sme zamedziť presunom nemeckých síl a prostriedkov medzi Banskou Bystricou a Ružomberkom. Vyhadzovali sme mosty, robili zátarasy, výpady, prepady, vo dne v noci. Nemci sa nám odvďačili poľovačkami na naše pozície. Po prechode frontu nás naši odviezli do Popradu, odvšivavili, ostrihali, prezliekli do uniforiem generála Ľudvíka Svobodu a znovu nasadili do bojov. Chceli ste všetko v skratke, tak to máte skratke,“ smeje sa senior.
Čierna diera
Nemusí sa ani zamyslieť, čo by tomu Kotlebovi vmietol do tváre, keby sa s ním stretol. „Škoda, že tam jeho otec nepadol. Hádam by inak rozmýšľal. V srdci Európy, v srdci Slovenského národného povstania čierna diera! Ako je toto možné v dvadsiatom prvom storočí? Ako na nás musia hľadieť v Európskej únii, keď už aj Nemci dávno odsúdili fašizmus? Už keď začal rožky vystrkovať, už vtedy ho mali...
Nie teraz, keď sedí v parlamente a smeje sa nám všetkým do očí. Mladí ľudia nevedia, čo je to fašizmus, čo sú nálety, prespávanie v kryte a nie v postieľke. Ich starí otcovia dostali povolávací rozkaz, dva dni mašírovali na východný front a tam po nich zostávali siroty.
Myslia si, že keby k dačomu došlo, že ich to minie. Pekne dostanú výcvik a poďme do zákopov. Že Kotleba nie je fašista. Prečo sa teda necháva zdraviť Na stráž a oslovovať sa vodca? Ja som to, páni, prežil, aj tých gardistov.“ Chceli sme to v skratke.