Utorok, osem hodín 38 minút ráno. Z bratislavskej hlavnej stanice sa rozbieha vlak. Smer Viedeň. Sedíme v jednom z vagónov a zaznamenávame prvý postreh: plánovaný čas odchodu sa prekrýva na minútu presne s časom na hodinkách. To sa na našich železniciach nezaraďuje práve medzi Božie prikázania.
Slovenčinu sa nám nedarí začuť, v poloprázdnej súprave zaznie podchvíľou len nemecký jazyk.
Našinci, ktorí do rakúskej metropoly trielia za prácou, aby sa dostali k plnším peňaženkám než v domovine, už pravdepodobne zarezávajú na svojich pracoviskách.
Konečne začujeme rodnú reč. „Cestovné lístky, prosím,“ sprievodca nám ich skontroluje a viac ho už počas celej cesty neuvidíme. Vo vagóne je čisto a pohodlne, čo v krajine pod Tatrami nie je zakaždým železným pravidlom....
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
