Podľa Van Der Auweraerta sa za posledné dva roky, počas ktorých migranti Bihać začali prechádzať, zvýšili tržby miestnych obchodov o 300 percent. Niektorí migranti si na cestu vybrali životné úspory. Iným peniaze posiela rodina, ktorá verí, že sa im to vráti, keď ten, koho teraz podporujú, začne v Európe pracovať.
Sú aj vysídlenci, ktorí peniaze nemajú, príležitostne pracujú po ceste a musí vyjsť s jedlom, ktoré dostávajú v centrách. Starosta Fazlič ekonomický prínos pre mesto nepopiera: „Migranti sú teraz najväčším zamestnávateľom v Bihaći. Viac ako 500 ľudí vďaka nim získalo veľmi dobre platenú prácu.“ Zároveň sa Fazlič sťažuje, že riešenie situácie na pokraji humanitárnej katastrofy dopadá hlavne na jeho mesto.
Ďalšie regióny Bosny a Hercegoviny nie sú príliš ochotné časť starostlivosti o utečencov prevziať. V jednom z vagónov vlaku, ktorý cez územie Srbskej republiky mieri do Bihaća, je aj mladík Šafí z Afganistanu. O svojej ceste do Európy hovorí veľmi otvorene plynulou angličtinou.
„Hranicu do Bosny sme prekročili ilegálne,“ priznáva. „Z Afganistanu som odišiel kvôli vyhrážkam, že ma zabijú, ale aj kvôli ekonomickým problémom. Tie by sa dali zniesť, ale vyhrážky od Talibanu nie.“ Kvôli Talibanu prišiel Šáfí o otca, ktorý bol učiteľom. Po tom ako ho zabili Šafího matka rozhodla, že ako najstarší z rodiny msuí z Afganistanu odísť.
„Hovorila mi: Ak pôjdeš do Európy, snáď prežiješ. Ak zostaneš v Afganistane, tak ťa uvidím iba v hrobe a na fotke,“ spomína Šafí. „Chcel by som, aby európske krajiny otvorili hranice pre utečencov. Chcem v Európe pracovať. Nechce od týchto štátov, aby otvárali hranice pre tých, ktorí sa chcú iba flákať,“ odpovedá na otázku o tom, čo by chcel Európanom odkázať.
Do Bosny prišiel zo Srbska. Chválu bol v meste Tuzla na západe krajiny. „V Tuzle je veľmi veľa úžasných ľudí. Prijali nás tam,“ popisuje, ako sa k nemu správali miestni, ktorí organizujú dobrovoľnícku pomoc. Migranti ale v Tuzle nechcú zostať dlho, je to iba zastávka na ich ceste do Európskej únie.
Aj tak sa ale miestne úrady bránia zriadeniu útulkov pre utečencov. V Srbskej republike - jednej z dvoch entít, z ktorých sa krajina skladá - im ani nedovolia vystúpiť z vlaku.
Otvoreniu prijímacích centier sa bránia politici aj v iných častiach druhej entity Federácie Bosny a Hercegoviny, v ktorej leží aj Bihać. Boja sa, že stratia politické body. Európska únia aj Medzinárodná organizácia pre migráciu sa snažia tlačiť na to, aby sa situácia riešila na celoštátnej úrovni.
Podľa starostu Bihaću však štát nemá žiadnu stratégiu. Migrácia spadá do kompetencie ministra bezpečnosti Dragana Mektić: „Som len minister a sám nič nezmôžem. Sme uprostred ústavnoprávneho chaosu,“ naráža Mektić na najkomplikovanejší politický systém na svete, ktorý v Bosne vznikol po skončení vojny. Ministerské rozhodnutia podľa neho niekedy obce v Bosne ignorujú: „Takáto ťažká, trvalá a pokračujúca kríza sa stáva každým dňom iba zložitejšou.“
Na nedostatočné kapacity centier pre utečencov upozorňovali medzinárodné organizácie už minulú zimu. V júni mesto Bihać otvorilo provizórny stanový tábor Vučjak. Európska únia aj ďalšie organizácie miesto dlhodobo kritizovali, pretože nemalo dostatočné zázemie a ležalo na bývalej skládke, v ktorej okolí sa nachádzajú míny.
Podľa starostu Fazliča to nebol tábor, ale len lokalita pre migrantov. „Mesto nejakú takúto lokalitu potrebuje. Inak budeme mať opäť migrantov pred radnicou, mešitami, na cintorínoch, v parkoch, všade, tak, ako to bolo minulý rok,“ obhajuje Vučjak Fazlič.
Na začiatku decembra ho ale úrady po nátlaku zavreli a v spolupráci s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu asi 700 ľudí previezli k Sarajevu. Časť z nich ubytovali vo fungujúcom tábore Ušivak. Ďalších v novootvorenom centre v bývalých vojenských kasárňach v obci Blažuj.
Zariaďovať sa začalo len pár dní pred vyprataním Vučjaku. Prvé týždne tam vysídlenci spali v provizórne zariadených halách na nafukovacích matracoch a z areálu sa ozýval zvuk vŕtačiek .
Dva dni po opustení Vučjaku sa skupinky migrantov trúsia cez brány kasární a mieria k neďalekej benzínovej pumpe. Obsluha im vysvetľuje, ako si na samoobslužnom automate kúpiť horúcu čokoládu.
Tábor totiž zatiaľ funguje len v provizórnom režime a na pitie dostávajú studenú vodu vo fľašiach. „Teraz je zima. Počkám tu dva tri mesiace a potom zase pôjdem,“ plánuje Ahmed z Afganistanu návrat do Bihaću ďalší pokus prechodu do Európskej únie.