Kašiv z Pakistanu stojí na najvyššom poschodí nedostavanej budovy a rozhliada sa na širokú rieku Unu, ktorá preteká severobosnianskym mestom Bihać. Budova je len betónový skelet s asi šiestimi poschodiami bez strechy.
Po stenách stekajú pramienky vody. Kašiv vyzerá na tridsať, má na sebe čiernu zimnú bundu a keď prehovorí, parí sa mu z úst. Teploty tu v zime v noci padajú pod nulu, krištáľovo čistá rieka ale zatiaľ nezamŕza. Za mestom sa dvíha zasnežený horský chrbát a za ním leží Európska únia.
Miesto, kam sa chce Kašiv dostať. A spolu s ním aj ďalšie stovky ľudí, ktorí v Bihaći alebo v neďalekej Velikej Kladuše čakajú na svoju šancu prekročiť hranicu.
Unsko-sanský kanton na severozápade Bosny a Hercegoviny je pre nich prestupnou stanicou, v ktorej ale mnohí strávia oveľa viac času, než by si priali. Za posledné dva roky sa tento priemyslom takmer nedotknutý kút Bosny s nepopierateľným turistickým potenciálom premenil na humanitárny a migračný hotspot.
