Fascikel zdravotnej karty nášho školstva je riadne hrubý. Nečudo, veď ho nikto neliečil desaťročia. Liekom na jeho bolesti by sa mal stať v júni schválený Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania. Osobitnú pozornosť venuje inklúzii či duálnemu a celoživotného vzdelávaniu. Keďže však chorobopis je taký siahodlhý, že by mu nestačil ani šesťstránkový Focus, zamerali sme sa v ňom predovšetkým na základné školy.
V jeho analýze sme oslovili hneď viacero odborníkov a inštitúcií. V Slovenskej komore učiteľov dokonca s istou dávkou nadsadenia ani len netušia o nejakej reforme. „Aj ministerka odmieta toto slovo a hovorí o rozvoji so vzletným prívlastkom národný,“ nešetrí slovami kritiky prezident komory Vladimír Crmoman.
Na (ne)reforme nenecháva suchej nitky ani riaditeľka projektu To dá rozum Renáta Hall, ktorá tvrdí, že riešenia neprinesie a problémy neodstráni.
Zaujímali sme sa tiež o formalizmus kontrol, ktorý mnohým pedagógom dvakrát nevonia. Nejedného z nich šokuje odpoveď hlavnej školskej inšpektorky Viery Kalmárovej, že ide o smiešne mýty: „Ťažko môžeme niekoho poučovať, v akom ,smere preškrtávať kolónky‘, keď školy vedú elektronickú dokumentáciu.“
V našej reportáži sme sa pozreli do školy, ktorú vytvorili novousadlíci z dedinky Zaježová. Nielenže v málotriedke vymenúvajú ministrov, no dokonca rodičia majú povinnosť v nej odučiť niekoľko hodín ročne. „Nikto z nich si nikdy viac netrúfne povedať, že učitelia majú veľa prázdnin,“ povedal nám zakladateľ školy Juraj Hipš. Keď sme namietali, že pri tejto forme výučby ide skôr o edukáciu rodičov než detí, pobavene prikývol: „Jasné.“
Na strane infografiky sa dozviete žalostnú skutočnosť – slovenské deti hlúpnu a v škole sú nešťastné. Toto tvrdenie nie je výplod fantázie, ale výsledok verifikovaných čísiel. V rebríčku 64 krajín sveta sme sa ocitli tretí v poradí. Od konca. Za nami sú už len naši bratia Česi a Južná Kórea.
V hlavnom rozhovore Focusu figuruje expertka na vzdelávanie Zuzana Zimenová. Podľa nej je národný program premárnenou šancou: „Zameriava sa na detaily a celkový étos sa vytratil.“ A zachádza ešte ďalej: „Problémy nespôsobuje inklúzia, ale politici, ktorí učiteľov nevedia motivovať k zmenám.“
Pri fejtóne pod názvom V zemi, kde zajtra znamená už včera, by sa dalo pousmiať, keby nebol skôr do plaču. Jeho autor vás pozýva zažiť déjá vu na slovenskú nôtu. Pri našej exkurzii do malých dejín slovenského školstva si menej pozorný hltač riadkov ani nevšimne, že obsah článku neprejednáva horúce témy prítomnosti. „Niektoré školy mali problém stihnúť a pripraviť sa, ale reforma sa už odkladať nedala.“ Tieto slová nevyslovila súčasná ministerka školstva Martina Lubyová, ale jeden z jej predchodcov Ján Mikolaj. Pred desiatimi rokmi.
Jeden z mála expertov, ktorí bez servítky na ústach kritizujú toľko ospevovaný fínsky model, je profesor pedagogiky Ondrej Kaščák. Jeho odkaz sa odráža už v titule nášho rozhovoru Na Slovensku sa fínsky model nikdy nezavedie do praxe. Reformné kroky realizované Fínmi sú podľa Kaščáka úplne nekompatibilné s krokmi avizovanými ministerstvom. „Podozrievam kompetentných, že vôbec ani len netušia, aké je nastavenie našich rodičov, učiteľov a verejnosti a už pramálo tušia o realite škôl.“
Ale nelámme zatiaľ palicu nad pacientom. Veď rezort má dostať výdatnú infúziu, v priebehu desiatich rokov sa má napumpovať do jeho žíl 15 miliárd eur. Z toho do konca volebného obdobia takmer 1,5 miliardy. Optimizmus zdieľa aj minister financií. „Ak Slovensko nájde peniaze napríklad na stíhačky, tak musí nájsť peniaze financovanie svojho školstva,“ vyhlásil Peter Kažimír po odobrení národného programu. Na lietadlá sa zatiaľ našli. Optimizmom srší tiež ministerka školstva Martina Lubyová, ktorá svoj prvý školský rok pokladá za úspešný.
Tak či onak, stav nášho školstva nie je ani len omylom závideniahodný. Bez pochýb.
Veď ostatne jeho produktom sú aj naši politici, dokazujúci jeho úroveň.
Prajeme vám príjemné a predovšetkým užitočné čítanie.
