Druhý dodatok Ústavy Spojených štátov totiž zaručuje občanom právo držať a nosiť zbraň a vytvárať milície. Zamerajúc sa na zbrane teda presne hovorí, že „právo ľudu vlastniť zbrane nebude porušené“. Dodatok sa stal platným v roku 1871, aby občania mohli v prípade porušovania základných práv zvrhnúť vládu, ak by sa k jej odvolaniu neviedla iná cesta. Pôvodne sa však dodatok chápal ako kolektívne, nie individuálne právo.
Zmenu priniesol rok 1960, kedy asociácia bojovala za takéto rozšírenie dodatku. Prvý známy prípad, kedy sa dodatok na Najvyššom súde použil bol v roku 2008 prípad Dištrikt Kolumbia verzus Heller.
Vyplynulo z neho, že držanie zbrane nie je limitované a zbrane a ich vlastníctvo bude naďalej regulované. Pre milióny Američanov však nosenie zbraní nie je prejavom ich lásky k násiliu.
Krajine dlho závislej na Veľkej Británii poskytla okrem formálnej nezávislosti aj tú vecnú. Zbraň je tak pre Američanov skôr symbolom s historickou príchuťou. Je ich zosobnením slobody a nezávislosti, za ktorú neváhajú bojovať.
Niekoľko amerických štátov má naviac aj v zákone výnimky pre dlhé strelné zbrane. Pušky a brokovnice môžu napríklad vo Vermonte či Minnesote legálne vlastniť aj deti. Problém držania zbraní je však hlbší a nedá sa iba jednoducho vyriešiť: „Masové streľby, ktorých sú USA v posledných dekádach pravidelne svedkom a ktoré vyvolávajú takú pozornosť médií sa podieľajú iba na malej časti časť úmrtí, ktoré spôsobujú zbrane. Až dve tretiny úmrtí zbraňou sú totiž samovraždy,“ vysvetľuje Láštic.
Poukazuje na to, že v krajine je priveľa zbraní, ktoré sú navyše ľahko dostupné. Svedčí o tom, že 4,4 percenta svetovej populácie, ktorá obýva Spojené štáty, vlastní takmer polovicu všetkých civilných zbraní na svete.