Na začiatku sa hovorilo o dvoch možnostiach – buď vyviesť chlapcov zatopenými chodbami alebo počkať štyri mesiace, kým voda po období monzúnov opadne.
Nakoniec sa záchranári rozhodli pre druhú možnosť, jej podmienkou však bolo, že chlapci absolvujú základné tréningy plávania a potápania.
Voda však pre blížiace sa dažde stále stúpala a situácia bola viac ako nebezpečná.
Navyše, v jaskyni sa znižovalo aj množstvo kyslíka. Každému chlapcovi tak nakoniec pri záchrane pomáhali v preplávaní stoviek metrov zatopených priestorov dvaja potápači s kyslíkovými fľašami a dýchacími maskami.
Po odčerpaní istého množstva vody z jaskyne vyvádzali chlapcov pozdĺž natiahnutého lana, po vstúpení do tretej jaskynnej komory mohli chlapci ďalej postupovať po nohách.
Možnosť, že by deti vyviedli jaskynnými chodbičkami záchranári hneď na začiatku zavrhli.
Niektoré z nich boli totiž také úzke, že by sa nimi sotva preplazilo dieťa, nieto ešte dospelý muž.