Vedeli ste v týždňoch pred začatím bombardovania, že je táto hrozba reálna?
Keď sa bombardovanie začalo, mala som necelých 17 rokov. Žila som v Kulpíne a navštevovala tretí ročník gymnázia v Báčskom Petrovci. Podobne ako moji spolužiaci a kamaráti, absolútne som nevnímala politické dianie v krajine a vo svete. O bombách som vedela „iba“ toľko, že existujú a zabíjajú. Samozrejme, bolo nám jasné, že aj v neďalekom Chorvátsku či Bosne a Hercegovine usmrcovali nevinné životy. Aj tak som však bola presvedčená, že ja to vo Vojvodine nikdy nezažijem. Bola to istým spôsobom mladícka naivnosť, ktorú kruto zabilo bombardovanie v marci 1999.
Ako si spomínate na začiatok útoku?
Vôbec sme to nečakali. Ešte deň predtým sme boli normálne v škole. Večer sme si ľahli spať. Keď sme sa ráno zobudili, prvá vec, na ktorú si spomínam, boli mokré cesty v našej dedine, a takisto po ceste do Báčskeho Petrovca tiež. Niekto nám po ceste do školy povedal, že to išli tanky po dedinách. Dodnes neviem, či to bola pravda. No a keď sme prišli do školy, ihneď nás poslali domov s tým, že sa vraj začalo bombardovanie.
Zažili ste vy osobne či niekto z vašich najbližších dramatické situácie?
Hoci bol Nový Sad už 24. marca okolo ôsmej večer terčom bombardérov, ktoré sa potom neustále vracali, my v Kulpíne, aspoň naša rodina a najbližší susedia, sme nepočuli absolútne nič. A to i napriek tomu, že Kulpín je od Nového Sadu vzdialený 25 či 30 kilometrov. Strach našej rodiny však rástol aj tým, že otec (známy slovenský novinár a publicista vo Vojvodine Vladimír Dorča, pozn. red.) bol v tom čase hospitalizovaný v Inštitúte pre kardiovaskulárne choroby v Sriemskej Kamenici. A práve neďaleko Kamenice tiež spadol jeden zo 420 projektilov, ktoré v Novom Sade a okolí za 78 dní bombardovania vypálili.
Informovali vás vopred médiá, že sa niečo môže stať?
O pláne bombardovať Srbsko a jeho následnej realizácii nás srbské úrady ani žiadne médiá neinformovali. V tom zmysle sme žili v úplnej informačnej tme. Kým napríklad moja staršia sestra, ktorá v tom čase študovala v Nitre, nám volala domov, že nás idú bombardovať, my s mamou sme jej neverili. Obsiahlo nám vysvetľovala, že o tom informujú všetky slovenské médiá. My sme tomu skrátka nemohli uveriť. Potom sme sa so sestrou dosť často rozprávali o tom, že počas bombardovania mala ona na Slovensku väčší strach než my v Srbsku. Nevidela totiž, čo sa deje. Či sme živí, alebo už pod troskami. Navyše nemala spôsob, ako sa vrátiť domov.
Ako si na začiatok útoku spomínali vaši známi z Nového Sadu?
Bombardovanie naozaj prišlo nečakane aj pre nich. Dokonca mi prednedávnom, po 20 rokoch, kamaráti z Nového Sadu rozprávali, že v ten večer pozerali zahraničné spravodajstvo pravdepodobne na stanici BBC. Tam tiež hovorili, že sa to začína. Ani oni neuverili. Sedeli na 15. poschodí vežiaka, kým nepocítili jemné kolísanie budovy. Až vtedy pochopili, že bombardovanie sa naozaj začalo.
Čo nasledovalo, keď už bolo jasné, že sily NATO skutočne zaútočili?
Až potom, zvlášť vo väčších mestách, začali prichádzať správy a pokyny, ako sa správať a do ktorých bunkrov sa schovávať. Sirény sa začali ozývať každý deň. Na dedinách to bolo trošku inak, hoci aj my sme mali stanovený čas, keď sme večer nesmeli byť na uliciach. Postupom času aj k nám začali lietať bomby. Často sme sa na ne na dvore pozerali, ako padajú na Nový Sad. Dokonca ich niekoľko padlo aj v okolí Kulpína.
Nebáli ste sa, že nejaká zablúdená bomba môže padnúť aj na vás?
Človek na vojvodinskej rovine je predovšetkým pracovitý. Veľmi často sa stávalo, že naši poľnohospodári, hoci mali nepochybne strach, odchádzali na polia obrábať pôdu. Pretože pôda a rastliny nemôžu čakať koniec vojny. Neraz sa stalo, že okopávali kukuricu, a bombardéry im leteli ponad hlavy, väčšinou smerom k Novému Sadu.
Poznali ste nejaké obete tejto kampane?
Nie, nepoznala som osobne nikoho, kto zahynul počas bombardovania.
Ako sa s odstupom dvoch desaťročí pozeráte na túto akciu?
Hodnotím ju ako veľmi tragickú. A to najmä v zmysle veľkých ľudských aj materiálnych strát. Pripomeňme si len zničené tri mosty cez Dunaj v Novom Sade. Tá tragédia však pretrváva dodnes. Terčom bombardovania totiž boli aj rafinérie, priemyselné časti a zariadenia, odkiaľ pravdepodobne unikali mnohé škodlivé látky. Občania Srbska pritom doteraz nedostali spoľahlivé informácie, výsledky výskumov a ďalšie údaje o tom, ktoré škodlivé látky a v akej miere unikali do prírody, najmä vody a pôdy. Často sa spomína napríklad ochudobnený urán, a to najmä v súvislosti s nárastom počtu rakovinových ochorení v Srbsku. Oficiálne údaje však takisto neexistujú.
Aký je dnes váš vzťah voči NATO? Myslíte si, že by Srbsko v budúcnosti malo vstúpiť do tejto organizácie?
Nemám žiadny vzťah voči NATO, a nemala som ho ani pred bombardovaním. V Srbsku sú názory vo veci NATO, Európskej únie a vôbec politiky vždy veľmi polarizované. Buď si za niečo, alebo proti tomu. Zlatý stred sa v Srbsku neuznáva. Tak je to aj s pozíciou NATO v Srbsku. Ja však opäť verím v zlatý stred, hoci si nemyslím, že Srbsko môže dlhodobejšie viesť „dvojdomú“ zahraničnú politiku. Teda sedieť na dvoch stoličkách – napríklad ruskej a európskej. Ako novinárka nie som žiadna politická analytička, ale mám svoj názor, čo u nás nie je veľmi prospešné.
Máte kvôli tejto kampani voči Západu výčitky?
Ja neverím v kolektívnu vinu. Myslím si, že by bolo pre Srbsko dobré, keby vstúpilo do Európskej únie. Srbsko totiž nie je Švajčiarsko, Nórsko ani Island – v zmysle ekonomickom, právnom, politickom. V mnohých oblastiach je chudobné, malé, a výbušné. Preto som toho názoru, že by nám bolo lepšie v EÚ.
Prvotnou príčinou bombardovania bol konflikt v juhosrbskej provincii Kosovo, ktoré v roku 2008 jednostranne vyhlásilo nezávislosť. Čo by podľa vás bolo najlepším riešením sporu o Kosovo? Veríte, že sa jedného dňa táto provincia vráti pod správu Srbska?
Odborníci tvrdia, že Kosovo je už dávno stratené a jeho cesta späť k Srbsku nie je reálna. O možnom najlepšom riešení sporu o Kosovo si príliš netrúfam hovoriť. Zahrávať sa s touto témou na verejnosti totiž nie je veľmi bezpečné. Avšak vždy, keď nad tým premýšľam, pomyslím si na obyčajných ľudí, ktorí tam žijú. Som presvedčená, že si zaslúžia žiť dôstojný život a politické ťahanice okolo Kosova trvajúce desaťročia ich iba „zabíjajú“ a znechucujú. A skutočný život nežijú, skôr živoria. Žiaľ, niekto sa dočkal aj tretej „možnosti“ – život im doslova zobrali. Tak to bolo v prípade srbského politika Olivera Ivanoviča v Kosove, ktorého vražda ešte stále nie je uzavretá.