Prečo podáva Izrael Arabom ruku zmierenia?
Izraelské vedenie sa dlhodobo snaží uzavrieť mier s celým radom arabských či všeobecne moslimských krajín. Čím viac ich bude, tým lepšie. Premiér Benjamin Netanjahu už v minulosti rokoval v tomto smere napríklad s Čadom. Teraz sa hovorí aj o Sudáne alebo Maroku. Samozrejme, ešte jednoduchšie je to s proamerickými arabskými režimami, medzi ktoré patria aj Spojené arabské emiráty a Bahrajn. A prečo to robí práve teraz? Už pred 18 rokmi vtedajší saudskoarabský korunný princ Abdalláh, ktorý sa neskôr stal kráľom a onedlho zomrel, prišiel s takzvaným Abdalláhovým plánom. Ten bol zároveň návrhom celej Ligy arabských štátov.
O aký plán išlo?
Znel nasledovne – ak Izrael umožní vznik Palestínskeho štátu na okupovaných územiach, tak všetky arabské štáty s ním uzavrú mier. Izrael pritom už 18 rokov tento návrh ignoruje. Ako teraz vidíme, namiesto neho sa rozhodol ísť cestou bilaterálnych dohôd s jednotlivými moslimskými krajinami. A to bez toho, aby musel v tej istej chvíli rokovať a ponúkať akékoľvek ústupky Palestínčanom. Takže práve v tomto vidím hlavné izraelské dôvody pre uzavretie spomínaných dohôd.
Môže to pomôcť Palestínčanom na ich ceste k vlastnému štátu?
Nič tomu nenasvedčuje. Aj vodca izraelskej opozície Jair Lapid varuje Netanjahua, že by mal s Palestínčanmi rokovať. Túto tému však premiér úplne vynecháva. Mohol povedať, že rokuje s Bahrajnom a uzatvára zmluvu s Emirátmi, aby to pomohlo k vyriešeniu palestínskej otázky. Nič takého však nehovorí. Nezdá sa mi teda, že by v tomto smere dohody Palestínčanom nejako pomohli. Naopak, pomáhajú palestínsku otázku marginalizovať.
Vnímajú to Palestínčania ako zradu a cítia to tak, že ich ostatní Arabi hodili cez palubu?
Oni to tak určite vnímajú, ale to je druhá vec, čo Palestínčania hovoria. Iste, je to ich rétorika, avšak ja obávam, že do značnej miery je oprávnená. Pretože sa skrátka ukazuje, že nenávratne preč je doba, keď všetky arabské štáty en bloc podmieňovali zbližovanie s Izraelom jeho ústretovosťou voči Palestínčanom. To už dnes nerobia. Keď sa napríklad pozrieme na Emiráty, tie povedali, že uzatvárajú dohodu s Izraelom, aby sa tým predišlo anexii palestínskych území. Uviedli, že výmenou za to sa Izrael zaviazal, že nebude anektovať ďalšie územia na Západnom brehu. Izraelčania to však popierajú. Tvrdia, že určite nerušia plán anektovať niekedy palestínske územia, iba ho odkladajú.
Môžeme hovoriť o definitívnom zmierení medzi Židmi a Arabmi?
Ja si nemyslím, že to je definitívne zmierenie. Pozrite sa predovšetkým na jeden fakt. Tieto dve krajiny, o ktorých sa bavíme, teda Emiráty a Bahrajn, nie sú pre Izrael vôbec dôležité. Nesusedí s nimi a nikdy s nimi nemal žiaden politický konflikt. Naopak, v posledných rokoch s nimi diskrétne v zákulisí spolupracoval. Izrael tu teda vlastne uzatvára mier s niekým, s kým nebol vo vojne. Na druhej strane vidíme, že oveľa zásadnejšie boli v minulosti mierové dohody s inými krajinami.
S ktorými?
Tá prvá bola s Egyptom a druhá s Jordánskom, teda so štátmi, ktoré s Izraelom susedia. Veľmi aktívne sa angažovali aj v palestínskej problematike. Zároveň vidíme, že hoci majú s Izraelom uzavreté mierové dohody, tak verejnosť v týchto krajinách, obzvlášť v Egypte, je veľmi protiizraelská. A aj vlády týchto štátov v minulosti mnohokrát napríklad odvolali veľvyslanca z Izraela na protest proti izraelskej politike voči Palestínčanom. Takže v tomto prípade sa hovorí o studenom mieri, hlavne v prípade Egypta, ale čiastočne aj Jordánska. Vidíme teda, že ani oveľa dôležitejšie dohody definitívne nevyriešili izraelsko-arabské spory, a už vôbec ich nevyriešia dohody so vzdialeným a maličkým Bahrajnom či Emirátmi.
Aká bola motivácia oboch krajín uzavrieť túto dohodu?
Vylepšiť si vzťahy so Spojenými štátmi. Mať ich bezpečnostné garancie v regionálnom preťahovaní sa s Iránom a takisto mať možnosť nakupovať špičkové americké zbrane. Aj Saudská Arábia už pochopila, že ak nechce počúvať americké výhrady voči stavu lidských práv či nedávnej vražde novinára Džamála Chášukdžího, musí Donaldovi Trumpovi ukazovať ústretovosť voči Izraelu.
Takže Saudská Arábia je takisto na prahu zmierenia s Izraelom?
Situácia v Saudskej Arábii je pomerne zložitá. Jedným z aspektov je to, že Rijád má veľký význam aj v náboženskej rovine. Vieme, že saudskoarabský kráľ má zároveň titul ochrancu dvoch posvätných miest islamu – Mekky a Mediny. Vo chvíli, keby sa náhle zblížil s Izraelom, dalo by sa očakávať, že niektoré iné moslimské štáty, ktoré vystupujú proti tomuto procesu, predovšetkým Irán a Turecko, by mohli začať spochybňovať legitimitu Saudskej Arábie ako obhajcu moslimských záujmov. A toho sa asi Saudi obávajú.
Prečo?
Pretože to, že sa vlády moslimských štátov na niečom dohovárajú s Izraelom, automaticky neznamená, že to rovnako cítia aj obyvatelia týchto krajín. V Emirátoch či Saudskej Arábii vlády jednoducho svojim spôsobom riskujú, že sa znepáčia ľuďom alebo zbytočne vyvolajú nevôľu svojich obyvateľov iba preto, že uzatvárajú nejaké dohody so židovským štátom, ktorý okupuje palestínske územia. Saudi za to takisto evidentne chcú nejaké ústupky. Avšak čo Izrael ponúkol Emirátom a Bahrajnu? Nič, vôbec nič.
Čo by teda Saudi mohli od Izraela vyžadovať?
Rijád oficiálne tvrdí, že chce, aby Izrael najskôr nejakým spôsobom riešil alebo priamo vyriešil palestínsku otázku. Uvidíme, či na tom bude trvať. Zatiaľ sa tak aspoň tvári. Existuje pritom veľmi zaujímavá teória, že Biely dom v lete tlačil na Saudov, aby tiež po Emirátoch urovnali vzťahy s Izraelom. A aby to Saudi priamo neodmietli, tak namiesto toho postrčili dopredu Bahrajn. V podstate ako keby povedali – my nie, ale pozrite sa, Bahrajnčania to urobia. A to zase vychádza z toho, že Bahrajn je svojim spôsobom iba akýmsi príveskom Saudskej Arábie. Čo sa deje v Bahrajne, to najskôr musí byť schválené v Rijáde.
Irán ako šiitska krajina zrejme zostane na Blízkom východe ešte viac izolovaný a pod väčším tlakom izraelsko-sunnitskej koalície...
Prirodzene, toto je snaha Izraela, Američanov aj sunnitských režimov. Ja by však každopádne nevypichoval dopredu stále iba to šiitsko-sunnitské delenie. Primárne je to záležitosť geopolitického usporiadania. V minulosti totiž Iránci mali veľmi dobré vzťahy povedzme aj so sunnitským Egyptom a ďalšími krajinami. Teraz je primárne to, že Irán je krajina, ktorá sa stavia do roly vedúcej sily. Snaží sa rozbiť hegemóniu USA a ich spojencov na Blízkom východe. To tam stále pretrváva. Keby dnes teoreticky došlo k tomu, že sa v Iráne alebo v Saudskej Arábii zmení režim, tak tieto štáty sa pokojne môžu dohodnúť na nejakej spolupráci. A to aj napriek tomu, že naďalej budú šiitskym respektíve sunnitským štátom. Ide tu o to, ako sa k tomu stavajú mocenské elity a aký majú názor na americkú prítomnosť na Bízkom východe. Avšak nemyslím si, že by tým Irán bol ešte viac izolovaný. Už teraz, bez týchto dohôd, majú arabské režimy, o ktorých sa bavíme, ročne asi 10-krát väčšie vojenské výdavky než Irán. A pritom tvrdia, že Teherán pre ne predstavuje hrozbu. Takže ako viac môže byť Irán izolovaný než je dnes?