Jedným z aktuálnych prípadov je Bielorusko, ktoré sa často označuje za poslednú diktatúru v Európe. Krajine vklinenej medzi Rusko, Ukrajinu, Poľsko, Litvu a Lotyšsko už 27 rokov tvrdou rukou vládne Alexander Lukašenko, ktorý represie proti svojim odporcom vyostril najmä po zmanipulovaných prezidentských voľbách z augusta minulého roka. Prakticky na dennom poriadku je v Bielorusku zatýkanie oponentov režimu. Správy, ktoré prichádzajú z tejto do veľkej miery izolovanej krajiny, hovoria o ich mučení či dokonca vraždení. Do toho všetkého trpia bežní obyvatelia chudobou, ktorá vyplýva práve z medzinárodnej izolácie krajiny.
Aj tu pritom cítiť vplyv Moskvy, ktorá si Minsk k sebe pripútala prostredníctvom spoločného Zväzového štátu Ruska a Bieloruska. „Rusko celkovo podporuje Lukašenkov režim na tej najvyššej úrovni. Z Kremľa prichádza ekonomická, politická aj diplomatická podpora. Samozrejme, je tu aj spolupráca v oblasti bezpečnosti a obrany,“ uviedol v nedávnom rozhovore pre HN politológ Grigorij Mesežnikov, prezident Inštitútu pre verejné otázky.
Diktátormi je „preslávená“ aj posledná pätica postsovietskych štátov – stredoázijské republiky. Najvýraznejšie je v tomto smere jednoznačne Turkménsko. Dodnes sa šíria legendy o jeho prvom a doživotnom prezidentovi Saparmuratovi Nijazovovi, ktorý si prisvojil čestný titul Turkmenbaši, teda vodca všetkých Turkménov. Okrem iného nechal po sebe premenovať mesto s pôvodne ruským názvom Krasnovodsk na súčasné Turkmenbaši. Po sebe a svojich príbuzných taktiež premenoval dni a mesiace. Mladým Turkménom zakázal nosiť dlhé vlasy alebo fúzy. Stopol tiež zahraničnú hudbu na verejných podujatiach, svadbách či v televízii.
V jeho stopách úspešne kráča i súčasný turkménsky vodca Gurbanguly Berdimuhamedov. V krajine môžu napríklad bežní ľudia vlastniť len autá bielej farby. Okrem nich po cestách Ašchabadu či iných miest jazdia iba čierne vozidlá, ktoré patria štátu a jeho aparátu. Je to preto, aby obyčajní občania aj bez sirény či blikajúceho majáčika vedeli, že vládnej limuzíne majú uvoľniť cestu.
Autokratické maniere neskrývajú ani ďalšie stredoázijské republiky. Podobne ako Turkmenbaši, aj bývalý kazašský prezident Nursultan Nazarbajev si nechal po sebe pomenovať mesto, a to rovno hlavné. Niekdajšia Astana sa tak od marca 2019 volá Nur-Sultan. Turkménsko a Kazachstan pritom do značnej miery žijú z bohatých zásob nerastných surovín, najmä ropy a zemného plynu. I s vidinou ľahkého prístupu k prírodnému bohatstvu si tu posilňuje svoj vplyv neďaleká Čína.
A rovnako ako v prípade Lukašenkovho Bieloruska, aj z Kirgizska pravidelne prichádzajú informácie o sfalšovaných voľbách, hoci je táto krajina z celého regiónu považovaná za najliberálnejšiu.