Čierna Hora sa netají dlhodobou ambíciou vstupu do Európskej únie. Napokon ten bol aj vašou prioritou počas troch dekád úradovania vo funkciách prezidenta a premiéra. V tejto chvíli sa však zdá, že tempo prístupového procesu celého regiónu západného Balkánu sa spomalilo. Kde vidíte dôvod?
Ešte pred tým, ako Čierna Hora získala v júni 2006 nezávislosť, medzi svoje politické priority jasne definovala, že sa chce stať členom NATO aj Európskej únie. Máte pravdu v tom, že to bol aj môj hlavný cieľ. Vstúpiť do Severoatlantickej aliancie sa nám podarilo v júni 2017. O tri roky neskôr sa u nás konali parlamentné voľby. A práve po nich došlo k zmenám, ktoré neboli iba kozmetické. Na politickej scéne sa objavili sily, ktoré sú dosť vzdialené spomínaným politickým cieľom. Takže po roku 2020 vznikli pochybnosti, či Čierna Hora bude vôbec pokračovať v nastúpenej európskej ceste. Nové parlamentné sily boli totiž až príliš orientované smerom na Belehrad a následne cez Srbsko aj smerom k Moskve.
Otočila teda nová vláda kormidlo zahraničnopolitického kurzu Podgorice od Bruselu k Moskve?
Našťastie sa tak úplne nestalo. Hoci spomínané sily sa pokúsili európske smerovanie Čiernej Hory pribrzdiť, vláda, ktorá vznikla z novej parlamentnej väčšiny, napokon prijala deklaráciu, kde potvrdila záujem pokračovať v integrácii do Únie. Čiže Čierna Hora dnes kráča po rovnakej politickej ceste ako za čias môjho úradovania. Napriek tomu si neodpustím dve poznámky.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
