Čierna Hora sa netají dlhodobou ambíciou vstupu do Európskej únie. Napokon ten bol aj vašou prioritou počas troch dekád úradovania vo funkciách prezidenta a premiéra. V tejto chvíli sa však zdá, že tempo prístupového procesu celého regiónu západného Balkánu sa spomalilo. Kde vidíte dôvod?
Ešte pred tým, ako Čierna Hora získala v júni 2006 nezávislosť, medzi svoje politické priority jasne definovala, že sa chce stať členom NATO aj Európskej únie. Máte pravdu v tom, že to bol aj môj hlavný cieľ. Vstúpiť do Severoatlantickej aliancie sa nám podarilo v júni 2017. O tri roky neskôr sa u nás konali parlamentné voľby. A práve po nich došlo k zmenám, ktoré neboli iba kozmetické. Na politickej scéne sa objavili sily, ktoré sú dosť vzdialené spomínaným politickým cieľom. Takže po roku 2020 vznikli pochybnosti, či Čierna Hora bude vôbec pokračovať v nastúpenej európskej ceste. Nové parlamentné sily boli totiž až príliš orientované smerom na Belehrad a následne cez Srbsko aj smerom k Moskve.
Otočila teda nová vláda kormidlo zahraničnopolitického kurzu Podgorice od Bruselu k Moskve?
Našťastie sa tak úplne nestalo. Hoci spomínané sily sa pokúsili európske smerovanie Čiernej Hory pribrzdiť, vláda, ktorá vznikla z novej parlamentnej väčšiny, napokon prijala deklaráciu, kde potvrdila záujem pokračovať v integrácii do Únie. Čiže Čierna Hora dnes kráča po rovnakej politickej ceste ako za čias môjho úradovania. Napriek tomu si neodpustím dve poznámky.
Zostáva vám 86% na dočítanie.