Učebnicové zjednodušenie hovorí, že prvá svetová vojna bola predovšetkým vojnou o zámorské kolónie. Pravda je však zložitejšia. Bitka pri Coroneli, ktorá sa odohrala 1. novembra 1914, je jedným z mála veľkých ozbrojených stretnutí, ku ktorým došlo v koloniálnych vodách.
Víťazstvo nemeckej Východoázijskej eskadry pod velením viceadmirála Maximiliana, grófa von Spee nad britskými silami kontradmirála sira Christophera Craddocka otriaslo už aj tak pošramotenou dôverou britskej verejnosti v schopnosti Royal Navy čeliť hrozbe predstavovanej wilhelmovskou Hochseeflotte.
V ďalekých vodách
Nemecké cisárstvo v roku 1914 ovládalo nie príliš rozľahlé a zo strategického hľadiska nie príliš významné zámorské dŕžavy. V pacifickom priestore išlo najmä o opevnenú základňu v Cingtau a ďalej o atoly Yap, Nauru, Kaiser Wilhelmsland a ďalšie. Nemecko nemalo dostatok síl, ktorými by ich mohlo brániť, na druhej strane pre Dohodu ich získanie nepredstavovalo žiadnu vojenskú výhodu. Prevážili však prestížne dôvody.
Nemecká koloniálna ríša v Tichom oceáne sa začala rýchlo rúcať, ale zostalo loďstvo určené na koloniálnu službu – Východoázijská eskadra, ktorej jadrom bola dvojica pancierových krížnikov Scharnhorst a Gneisenau. Išlo o koncepčne zastarávajúce, ale stále silné plavidlá vyzbrojené ôsmimi Kruppovymi delami kalibru 210 milimetrov. Ich najvyššia rýchlosť činila nominálne 23 uzlov, pri plnej záťaži strojov bola o niečo vyššia.
Okrem dvoch pancierových krížnikov patrili k eskadre ešte ľahké krížniky Dresden, Leipzig a Nürnberg. Velili im dôstojníci, ktorých osobne vybral veliteľ nemeckého námorníctva Alfred von Tirpitz.
Delostrelci pancierových krížnikov patrili k elite nemeckého námorníctva a dvakrát po sebe získali cisársku cenu za najpresnejšiu streľbu. Viceadmirál von Spee patril vo svojich 53 rokoch medzi najuznávanejších nemeckých námorných veliteľov. Jeho admirálsky rukopis spájal taktickú obratnosť s vlastnosťou, ktorá bola u viacerých nemeckých veliteľov vzácnosťou: von Spee bol bystrý stratég.
Dobre vedel, že dni jeho eskadry sú bez možnosti dopĺňať zásoby a vykonávať nutné opravy v Tichom oceáne spočítané. Rozhodol sa využiť zmätky spojené s počiatočnými ťahmi Veľkej vojny, spôsobiť čo najviac škôd a potom preniknúť do Nemecka. Bol to odvážny plán, ale vzhľadom na veľkosť ôk v sieti dohodových blokádnych síl mal nádej na úspech.
Jedno z týchto ôk využil von Spee 22. septembra 1914, keď jeho sily vplávali do prístavu hlavnej francúzskej základne v Polynézii Papeete. Štvrťtonové 210-milimetrové granáty tu spôsobili skazu vyčísliteľnú sumou vtedajších dvoch miliónov frankov. Mesto sa ocitlo v plameňoch, závod na spracovanie kopry bol zničený, ku dnu kleslo niekoľko obchodných lodí a delový čln Zélée. Von Spee mohol bezbrannú francúzsku základňu dobyť, ale neurobil to.
Admiráli Dohody sa o pohrome, ktorú spôsobil, dozvedeli až po takmer dvoch týždňoch. Rozhodli sa proti nemeckej eskadre zakročiť, a na juh tak zamierila eskadra kontradmirála Christophera Craddocka.
Masaker pri Coroneli
Admirál sir Doveton Sturdee, ktorý zodpovedal za vyslanie Craddockovej eskadry, bol všeobecne považovaný za brilantného stratéga. Na jeseň 1914 sa však nijako nevyznamenal a porážka, ktorú Veľká Británia na začiatku novembra prvého vojnového roku utrpela, ide nesporne na jeho konto.
Päťdesiatdvaročnému Craddockovi totiž zveril sily, ktoré pri stretnutí so Scharnhorstem a Gneisenau nemali prílišnú šancu na úspech. Craddockova vlajková loď, pancierový krížnik Good Hope, mal iba dve delá kalibru 234 milimetrov. Druhý pancierový krížnik, Monmouth, neniesol ťažké delá vôbec. Jeho výzbroj tvorili delá kalibru 152 milimetrov.
K eskadre sa mal pripojiť ešte tretí pancierový krížnik Defence, ale ten bol nahradený starou bojovou loďou Canopus. Jedinou modernou loďou Craddockovej eskadry bol ľahký krížnik Glasgow. Craddock, trochu melancholický, ale statočný a veľakrát vyznamenaný dôstojník, si bol vedomý, že ho Admiralita dostala do situácie, ktorá je pre neho nevýhodná.
„Je mi jasné, že v boji so Speem prídem o život a som s tým zmierený,“ napísal Craddock priateľovi. „Kým k tomu dôjde, spôsobím Nemcom aspoň čo najväčšie škody. Hádam sa potom Admiralita dovtípi, že na juh musí poslať bojové krížniky. Jedno je ale isté. Zo mňa druhého Troubridga neurobia.“
Craddock tu narážal na osud admirála Troubridga, ktorý nedokázal zabrániť úniku nemeckého bojového krížnika Goeben do Turecka a stal sa obetným baránkom chýb, ktorých sa dopustila Admiralita a menovite jej šéf Winston Churchill.
Christopher Craddock vyhľadával bitku. Správne predpokladal, že sa von Spee pokúsi prekĺznuť okolo mysu Horn, a bolo mu jasné aj to, že bude musieť doplniť zásoby paliva. Núkalo sa niekoľko miest, kde by to mohol urobiť.
Jedným z nich bol prístav Valparaíso a blízky Coronel. Craddock k tomuto prístavu vyslal ľahký krížnik Glasgow. Von Spee sa o jeho prítomnosti dozvedel a rozhodol sa osamelú loď zničiť. Scéna pre stretnutie, ktoré vošlo do dejin ako bitka pri Coroneli, bola pripravená.
O štvrť na päť popoludní 1. novembra 1914 zaregistrovali pozorné hliadky na ľahkom krížniku Glasgow na severnom obzore stĺpy dymu. Krátko na to aj na nemeckých lodiach zaznamenali prítomnosť britských síl.
Viceadmirál von Spee svoje lode sformoval do bojovej formácie. Ľahké krížniky sa meli vysporiadať s britskými náprotivkami, Scharnhorst a Gneisenau sa mali stretnúť s Good Hope a Monmouthom. Craddock si vzápätí uvedomil, že ho von Spee dostal do nevýhodnej taktickej pozície. Jeho lode plávali na horizonte osvetlenom zapadajúcim slnkom, kým Scharnhorst a Gneisenau sa pomalu ponárali do tmy nastávajúcej noci.
Craddock sa rozhodol zachrániť aspoň svoje slabšie lode. Napríklad pomocný krížnik Otranto, ozbrojený parník so štyrmi delami kalibru 102 milimetrov, nemal v nadchádzajúcom boji šancu. Svoje pancierové krížniky stočil ostro proti Nemcom, ale tí udržiavali vzdialenosť. Britská eskadra tak prišla o možnosť využiť svoju prevahu v delách stredných kalibrov.
Craddockova smola nemala konca. Zdvihol sa silný vietor, ktorý hnal po hladine mora veľké vlny. Kvôli vlnobitiu bolo nutné uzavrieť delové kazematy na spodných palubách.
Úvodné manévre bitky pri Coroneli trvali až do 18:50, keď viceadmirál von Spee vydal rozkaz k paľbe na vzdialenosť 10 850 metrov. Bola zdrvujúca. Najmä Gneisenau strieľal veľmi presne a jeho granáty ničili Monmouth. O pol ôsmej sa Craddock pokúsil skrátiť vzdialenosť a otočil svoje horiace lode smerom k Nemcom. Úmyslom britského admirála bolo začať paľbu delami kalibru 152 milimetrov, ale nemeckí delostrelci mu na to nedali príležitosť.
So skracujúcou sa vzdialenosťou naberala paľba nemeckých pancierových krížnikov na vražednej presnosti. Monmouth s rozbitou provou začal strácať rýchlosť. Britská vlajková loď vyrazila priamo proti Scharnhorstu, zrejme v snahe ho taranovať. Okamžite sa na ňu zniesla lavína granátov všetkých kalibrov.
Približne o 19:57 explodovali sklady streliva a pancierový krížnik Good Hope sa takmer okamžite potopil aj s kontradmirálom Christopherom Craddockom a celou osemstočlennou posádkou.
Rozstrieľaný vrak Monmouthu driftoval na vlnách až do deviatej večer. K horiacej lodi sa priblížil ľahký krížnik Leipzig. Keďže na stožiari Monmouthu stále viala britská vojnová zástava, spustil Leipzig rýchlopaľbu vedenú na krátku vzdialenosť. O 21:17 sa Monmouth potopil. Ani v tomto prípade skazu nikto neprežil.
Nemecké pancierové krížniky dostali dva (Scharnhorst) a tri (Gneisenau) zásahy. Kým na britskej strane zahynulo asi 1 600 námorníkov, na nemeckej boli iba traja zranení.
Víťazstvo bez radosti
Pancierové krížniky Good Hope a Monmouth skončili na dne mora. Pomocný krížnik Otranto unikol istej skaze hneď na začiatku bitky a uniknúť sa nakoniec podarilo aj ľahkému krížniku Glasgow. Jeho veliteľ John Luce ho dokázal napriek utrpeným poškodeniam z bitky vyviesť.
Bitky pri Coroneli sa vôbec nezúčastnila stará bojová loď Canopus. Kotvila na Falklandoch kvôli svojmu strojnému dôstojníkovi. Ten sa zbláznil a podával sfalšované hlásenia o stave strojov lode. V skutočnosti mohol Canopus dosiahnuť rýchlosť sedemnásť až osemnásť uzlov, ale to bolo aj tak príliš málo na to, aby sa aj so svojimi 305-milimetrovými delami mohol bitky zúčastniť.
Dva dni po bitke, 3. novembra 1914, zakotvili Scharnhorst, Gneisenau a ľahký krížnik Nürnberg vo Valparaíse a začali dopĺňať uhlie. Ale to, čo Speeova eskadra potrebovala najviac, totiž granáty do diel, vo Valparaíse nebolo.
Keď viceadmirálovi Maximilianovi von Spee zástupcovia miestnej nemeckej komunity priniesli s gratuláciou k víťazstvu aj záplavu kvetov od valparaískych žien, von Spee povedal: „Prineste ich na môj pohreb.“ Potom odišiel do svojej kajuty. Chmúrna predpoveď víťazného admirála bola presná. Zostával mu už len mesiac života.