Celých šesť dní, od chvíle ako vyplávali z New Yorku, nemusel kapitán William Thomas Turner riešiť žiadny väčší problém, plavba cez Atlantik bola pokojná. Pravda, až na tú hmlu, kvôli ktorej bol pred niekoľkými hodinami nútený vydať príkaz na zníženie rýchlosti.
Jeho loď má do Liverpoolu priplávať zajtra nadránom. Vtedy bude príliv a pred ústím rieky Mersey dostatočne vysoká hladina vody na to, aby ňou takáto veľká loď bez problémov preplávala. Obava, že to kvôli pomalej plavbe nestihne, však nie je to jediné, čo ho začína trápiť.
Je piatok ráno 7. mája 1915. Parník Lusitania, ktorému velí, práve vplával do takzvanej nebezpečnej zóny okolo Britských ostrovov, kde operujú nemecké ponorky. O ich prítomnosti informovala kapitána predošlý večer telegraficky aj admiralita, ten však dúfa, že jeho loď, na ktorej palube sa nachádza 1 959 ľudí, dorazí bezpečne do cieľa.
Hmla, ktorá spôsobila spomalenie parníka, sa začína zdvíhať a na poludnie už pokojnú hladinu zalieva slnečný svit. Posádka vidí obrysy írskych brehov, parník mierne zrýchľuje a mení kurz na severovýchod, smerom do Prielivu svätého Juraja, oddeľujúceho Írsko a Wales, cez ktorý už bude pokračovať priamo k Liverpoolu. Na palube vládne pokoj, cestujúci sa zhromažďujú v salónoch a jedálňach, kde im personál podáva obed. Nik netuší, že sa schyľuje ku katastrofe.
Lusitaniu totiž v tejto chvíli už niekoľko minút sleduje nemecká ponorka U-20. Desať minút po 14. hodine napokon jej veliteľ Walther Schwieger vydáva rozkaz: „Streľba na vzdialenosť 700 metrov, uhol 90 stupňov, odhadovaná rýchlosť cieľa 22 uzlov.“. Vzápätí posádka ponorky vypáli na britský parník torpédo.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.