Bol to najväčší prípad hromadného vraždenia, ku ktorému došlo v Európe počas druhej svetovej vojny. Neďaleko Kyjeva pred 80 rokmi nacisti postrieľali v priebehu necelých dvoch dní takmer 34-tisíc ľudí.
Zabíjali bez rozdielu veku či pohlavia. Mužov aj ženy, starých i mladých, deti, ba dokonca aj dojčatá. Všetci, ktorí tam vtedy prišli o život však mali jedno spoločné – židovský pôvod.
So systematickým vyvražďovaním európskych Židov začalo nacistické Nemecko už v júni 1941 po napadnutí Sovietskeho zväzu. Na tento účel boli vytvorené špeciálne jednotky Einsatzgruppen. Ich príslušníci na okupovaných územiach terorizovali civilné obyvateľstvo, vraždili politických odporcov, najmä komunistov, i ďalšie nežiaduce osoby, no predovšetkým Židov.
Mementom tejto kapitoly holokaustu sa stal práve masaker na mieste zvanom Babij Jar v blízkosti ukrajinskej metropoly (dnes už je jej súčasťou), ktorý bol výnimočný nielen rozsahom, ale aj brutalitou a rýchlosťou. Vrahovia si dokonca cynicky pochvaľovali, že všetko prebehlo hladko.
V Kyjeve žilo v tom čase asi 150-tisíc Židov. Časť z nich sa tesne pred okupáciou stihla zachrániť evakuáciou na východ alebo vstupom do jednotiek Červenej armády, nepatrný zlomok ďalších ukryli ich ukrajinskí susedia.
Desať dní po príchode nacistov sa na plagátoch po meste i v novinách objavila vyhláška. „Všetci Židia z mesta Kyjeva a jeho okolia sú povinní dostaviť sa v pondelok 29. septembra 1941 do ôsmej hodiny ráno na roh ulíc Meľnikova a Dokterivská (k cintorínu). Prinesú si so sebou dokumenty, peniaze a cennosti, ďalej teplé oblečenie a spodnú bielizeň. Kto z Židov neuposlúchne tento rozkaz a bude pristihnutý na inom mieste, bude zastrelený,“ písalo sa v nej.
Keď sa v stanovený deň kyjevskí Židia zhromaždili na určenom mieste, príslušníci okupačných jednotiek a ukrajinskí milicionári im oznámili, že budú presídlení. V dlhom zástupe, sprevádzaní ozbrojenými vojakmi, zamierili krátko nato smerom von z mesta. Nešlo však o presídlenie, na konci cesty, len kúsok za mestom, čakala tisícky nič netušiacich ľudí smrť.
Pri 150 metrov dlhej, 30 metrov širokej a 15 metrov hlbokej rokline zvanej Babij Jar nabrali udalosti spád. Ľudia sa museli povyzliekať, odovzdať všetky cennosti a nacisti ich za neustáleho bitia postupne naháňali na okraj priehlbiny, kde ich strieľali. Bezvládne telá zavraždených padali dolu. Ďalší boli zase prinútení, aby si v rokline ľahli na telá mŕtvych a nacisti ich jedného po druhom strieľali do zátylku.
„Nahých ľudí zoradili do zástupov po dvoch či troch a odvádzali ich za pieskový násyp. Počuli sme výstrely a tí ľudia už sa späť nevracali. Mnohí v priebehu pár sekúnd z tej hrôzy zošediveli, matky prichádzali o rozum, keď im nacisti vytrhávali z náručia nemluvniatka a hádzali ich za násyp,“ opisovala neskôr pred súdom desivé scény kyjevská herečka Dina Proničevová, jedna z mála očitých svedkov masakry, ktorej sa podarilo akoby zázrakom prežiť.
Zabíjanie pokračovalo až do večera a celý nasledujúci deň. Trvalo dovedna 36 hodín, čo znamená, že priemerne tam nacisti zavraždili každú minútu 15 ľudí. Nad miestom po celý čas krúžilo lietadlo, aby zvuk jeho motorov prehlušil streľbu. Niektorí z príslušníkov vražedných kománd však museli údajne bojovať s psychickými problémami, najmä kvôli zabíjaniu žien, starých ľudí a detí. Ich velitelia s takouto možnosťou ale evidentne počítali a v rámci proviantu dostávali muži aj prídel pálenky.
A kto vlastne v Babom Jare strieľal? Presnú odpoveď dávajú nemecké hlásenia, ktoré z okupovaného územia pravidelne odchádzali do Berlína. „V spolupráci s veliteľstvom skupiny a dvoma komandami Policajného pluku Juh vykonalo Sonderkommando 4A, pridelené k Einsatzgruppe C, v dňoch 29. a 30. septembra 1941 akciu, pri ktorej bolo popravených 33 771 Židov. Samotná akcia prebehla hladko. Nedošlo k žiadnym incidentom. Vykonané opatrenia schválil aj Wehrmacht,“ písalo sa okrem iného v správe číslo 106 zo 7. októbra 1941.
Popravy v rokline Babij Jar však pokračovali aj po tejto „akcii“. A to takmer dva roky. Obeťami boli okrem Židov napríklad tiež zajatí sovietski vojaci, Rómovia či pacienti z psychiatrických liečební. Neďaleko miesta masových popráv, v kyjevskej štvrti Syrec, zriadili okupanti aj tábor smrti. Jeho preživší väzni po vojne tvrdili, že nacisti spálili 150-tisíc až 180-tisíc tiel vykopaných z rokliny, keď sa pri odchode z Kyjeva v roku 1943 snažili svoje zločiny zahladiť.
Organizátorov masakru postavili po roku 1945 ako vojnových zločincov pred súd. Dvaja dostali trest smrti – Friedricha Jeckelna, bývalého veliteľa policajnej jednotky SS, popravili v roku 1946 verejne v Rige a exveliteľa Sonderkommanda 4A Paula Blobela v júni 1951 vo väznici v Landsbergu.
Ďalší dvaja trestu unikli. Vojenský veliteľ Kyjeva počas okupácie Kurt Eberhard spáchal v septembri 1947 ešte pred vynesením rozsudku v cele samovraždu a Otto Rasch, niekdajší náčelník Einsatzgruppe C, bol v roku 1948 počas procesu kvôli chorobe z väzby prepustený a o niekoľko mesiacov zomrel.