Smelými akciami predĺžil tento dobrodruh vojnu a jeho jednotky sa postarali o to, že krv tiekla až do jej samotného konca. Bol to skrátka v celej Európe veľmi obávaný muž.
V československom zozname vojnových zločincov mal číslo 7372. Zatykač naňho vydalo kvôli vraždám civilného obyvateľstva tiež Rakúsko a jeho vydanie po vojne žiadala aj Juhoslávia, ktorá vyšetrovala vraždu vojenských zajatcov.
Záľuba v súbojoch
Otto Skorzeny sa narodil v roku 1908 vo Viedni, bol Rakúšan ako Hitler. Pochádzal zo stredostavovskej rodiny, vyštudoval technickú univerzitu a stal sa inžinierom. Počas štúdia si obľúbil šermiarske súboje (kvôli jazvám zo súbojov získal neskôr prezývku Zjazvenec).
Pracoval vo svojom odbore a vo Viedni si vybudoval firmu. Lákala ho však armáda, a tak sa hneď na začiatku vojny pokúsil dostať k letectvu, ale neúspešne. Prihlásil sa teda ako dobrovoľník k elitnej Hitlerovej jednotke SS nazvanej Leibstandarte, odkiaľ ho neskôr preložili k Waffen SS a k jednotke Das Reich.
Keď na ruskom fronte utrpel zranenie a poslali ho do tyla, vyzeralo to, že sa jeho vojenská kariéra končí. Ale v apríli 1943, keď Hitlerovej ríši začala hroziť porážka, si na neho spomenuli a dostal ponuku, aby vybudoval špeciálne oddiely.
Únos Mussoliniho
Najznámejšia Skorzeného akcia, ktorá mu vyniesla vyznamenanie priamo z rúk Hitlera, sa odohrala v Taliansku v roku 1943. Bola to vtedy pre nacistov zložitá situácia: Taliani mali už vojny plné zuby, takže nová vláda zvrhla Mussoliniho a uväznila ho na tajnom mieste vysoko v horách. Medzitým sa chcela oslobodiť zo záväzkov voči Hitlerovi. Ten zúril - strata spojenca na juhu by znamenala katastrofu.
Pomohol Skorzeny. Odvážnym výsadkom zo závesných klzákov sa dostal na horské úbočie, prenikol do chaty, kde diktátora väznili, oslobodil ho a v jednom z lietadiel dopravil do bezpečia (i keď len krátkodobého, na konci vojny Mussoliniho popravili talianski partizáni). Ale v tej chvíli to bol pre Nemcov dôležitý úspech.
Skorzeny bol hrdinom a tlač ho oslavovala. Ale to už na dobrodruha čakali ďalšie výzvy. Mal za úlohu dostať (živého alebo mŕtveho) významného juhoslovanského partizánskeho veliteľa Tita. To sa mu síce nepodarilo, ale jeho povesť tým veľmi neutrpela.
Cenný koberec
Desiateho septembra 1944 si dal Skorzeného zavolať Hitler. Rusi útočili na Balkáne a Maďari (podobne ako predtým Taliani) s nimi vyjednávali. Správne tušili, že vojna je prehraná. Vládcovi zmenšujúcej sa ríše zostávala jediná možnosť: zorganizovať prevrat. „Spolieham sa na vás,“ povedal Skorzenému Hitler.
Spoliehal sa správne. Skorzeny s hŕstkou mužov prekvapujúco obsadil budapeštiansky hradný vrch a uniesol syna maďarského vládcu Miklósa Horthyho. Zabalili ho do koberca a poslali lietadlom do Viedne. Horthy, ktorý už medzitým vyhlásil prímerie, rezignoval a k moci sa dostali Hitlerovi verní. Vojna na Balkáne mohla pokračovať.
To už však Skorzeného nemuselo zaujímať. Na západe sa totiž pripravovala veľká ofenzíva. Posledná. Ale ako si zaistiť úspech, proti silnejúcemu nepriateľovi?
Na hranici vojnovej morálky
S tým nápadom prišiel Hitler a 21. októbra 1944 poslal po obersturmbannführera SS Otta Skorzeného. Plán bol jasný: Skorzeny vyberie mužov, ktorí hovoria po anglicky, tí sa prezlečú do amerických uniforiem a tajne prejdú cez front. Tam potom budú narúšať spojenie, otáčať smerové tabule, skrátka zmätú nepriateľa.
Podarilo sa a psychologický efekt bol pozoruhodný: generál Eisenhower opustil hlavný stan, pretože sa bál atentátu, jeho podriadení zatýkali vlastných vojakov. Len preto, že na sebe mali časti nemeckého výstroja alebo neobstáli v špeciálnych kontrolných testoch. Tie zaviedli sami americkí velitelia. Aby si overili, že ide o „ozajstných“ Američanov, skúšali ich z pravidiel bejzbalu alebo zo znalosti amerických športových klubov. Kto nebol športový fanúšik, mal smolu.
To však nebola osamotená akcia. S blížiacim sa koncom vojny Hitler hľadal všetky možnosti, ako odvrátiť zánik svojej temnej ríše. Jednou z nich bolo vybudovánie špeciálnych jednotiek, které budú bojovať za frontom. Štyri špeciálne stíhacie zväzy SS mali mať na starosti rôzne časti Európy.
Slovensko a Morava „patrili“ stíhaciemu zväzu Juhovýchod so sídlom vo Viedni. Oficiálna nacistická propaganda hovorila, že jednotky plnia úlohy, ktoré nemôžu plniť radoví vojaci. Bol to však len iný názov pre diverziu a boj v tyle, ktoré boli na samotnej hranici - i vtedajšej vojnovej - morálky.
Spravodlivosti unikol
Skorzeny bol poverený prebudovaním týchto zväzov v septembri 1944. Dostal na to dvetisíc mužov. A školenie sa začalo hneď, výcvik bol zorganizovaný rýchlo a dobre. Každý zo stíhacích zväzov mal svojho veliteľa a vlastnú bojovú školu.
Friedrich Winter pred brnianskym mimoriadnym ľudovým súdom po vojne vypovedal: „Skorzeny ma v roku 1944 poveril, aby som viedol budovanú bojovú školu pre jeho zväz Severovýchod. Mal som vypracovať vzdelávacie plány pre nové skupiny, ktoré by zodpovedali britským ,komandos‘.“
Skupiny dostaly názov SS-Jagdverbände. Podľa Wintera mali príslušníci týchto zväzov za frontom narúšať zásobovanie a vykonávať sabotáže.
Lenže na východe Európy bola situácia iná než na západe: do špeciálnych jednotiek nebolo treba hľadať jazykovo zdatní vojaci, stačilo sa spoľahnúť na miestnych kolaborantov a zradcov z radov utlačených národov.
Jednou zo Skorzeného bojových skupín bola aj jednotka Josef, tvorená práve slovenskými hlinkovcami a sudetskými Nemcami. Tá bola zodpovedná za vyvraždenie desiatok civilistov za údajnú spoluprácu s partizánmi. Na svedomí má napríklad vyhladzovacie akcie v moravskej obci Prlov alebo v Trenčianskych Tepliciach. Vypálila tiež osadu Ploština pri Zlíne, kde časť obyvateľov zhorela zaživa. Na Slovensku vraždili príslušníci tejto jednotky aj v obciach Šípové či Zvolenská Nimnica.
Skorzeny po vojne tvrdil, že tam nebol. Bolo to však jedno, súd s ním sa nekonal. Hoci sa obávaný dobrodruh dostal do amerického zajatia, spravodlivosti unikol. Z internácie ušiel vďaka svojim ľuďom, ktorí si poňho prišli v americkom džípe, prezlečení za amerických „empíkov“.
Druhá kariéra
Jeho cesta viedla do Argentíny, začiatkom päťdesiatych rokov sa ale vrátil do Európy. Usadil sa v Španielsku, kde vládol Francov režim. Podnikal, písal memoáre, poskytoval rozhovory médiám, venoval sa však aj tomu, čo robil počas vojny. Bol napríklad poradcom egyptskej armády pri výcviku jej špeciálnych jednotiek. Na začiatku šesťdesiatych rokov sa ocitol aj v hľadáčiku izraelskej tajnej služby.
Najprv ho chceli zabiť, ale keďže Mosad nemal problémy s prekračovaním hraníc toho, čo je možné, rozhodol sa jeho vtedajší šéf Isser Harel, že Skorzeny môže byť pre nich užitočný a pokúsia sa ho zverbovať. Touto úlohou bol poverený vysoký dôstojník rezidentúry Mosadu v Nemecku Josef Raanan. Detailnými informáciami z tejto spolupráce prišiel vlani izraelský denník Haaretz.
Raanan s niekoľkými agentmi vycestoval do Španielska. So Skorzeným sa skontaktovali v jednom madridskom bare, tak, že sa vydávali za okradnutých turistov. Pozval ich do svojho domu, kde však proti nim prekvapujúco vytiahol zbraň. „Viem kto ste, aj prečo tu ste! Prišli ste ma zabiť?“
Izraelský agent pokojne odpovedal: „Máte napoly pravdu, sme z Mosadu. Ale keby sme vás chceli zabiť, boli by ste mŕtvy už niekoľko týždňov. Prišli sme za vami s ponukou.“ S bývalým príslušníkom SS sa na spolupráci dohodli. Skorzeny peniaze nechcel, jedinou jeho požiadavkou vraj bolo, aby ho „lovec nacistov“ Simon Wiesenthal odstránil zo svojho zoznamu zločincov. Ten to síce odmietol, ale aj tento problém sa ľahko vyriešil. Asi netreba vysvetľovať, kde vznikol a kto podpísal list „od Wiesenthala“, ktorý Skorzenému potvrdzoval, že už na zozname nie je.
Namiesto pomoci guľka
Záujem bývalého elitného esesáka v službách Mosadu sa mal sústreďovať na Egypt. Ten totiž rozbehol začiatkom šesťdesiatych rokov vývoj raketových technológií, pri čom mu mali pomáhať bývalí členovia výskumného tímu Wernhera von Brauna z Peenemünde. Izrael chcel plány suseda prekaziť a Skorzeny mal znalosť nielen o potrebných štruktúrach v Egypte, ale aj dôveru bývalých nacistických expertov.
Pre Mosad teda pripravil zoznam osôb a firiem, ktoré sa na egyptskom raketovom programe podieľali. Niektorých sa podarilo presvedčiť po dobrom aby spoluprácu s Násirovým režimom ukončili, iným „dohovorili“ napríklad listom, ktorý po otvorení vybuchol. Neoperovalo sa však iba v Egypte.
Nemecký raketový vedec Heinz Krug, ktorý žil v Mníchove, zmizol 11. septembra 1962 a už niekoľko mesiacov predtým čelil hrozbám, že ak sa neprestane pracovať pre Egypťanov, nedopadne to s ním dobre. Krug sa preto skontaktoval so Skorzeným, ktorý mal v očiach mnohých Nemcov stále renomé vojnového hrdinu a kolovali o ňom správy, že pomáha bývalým nacistom tajne opustiť Európu. To, či možno nejaký spôsob ochrany, chcel od neho pravdepodobne aj Krug, keď sa stretli v Mníchove. Dopadlo to ale inak, než dúfal – Skorzeny, ktorý už v tom čase pracoval pre Mosad, ho zastrelil. Spolu s izraelskými kolegami potom jeho telo polial kyselinou a zahrabal v lese.
Ako dlho napokon Skorzeny pre Izraelčanov pracoval nie je celkom jasné, ale v každom prípade aj jeho zásluhou prestalo veľmi veľa Nemcov pre Egypt pracovať, takže Mosad mohol túto misiu označiť ako úspešnú.
Otto Skorzeny napokon zomrel v roku 1975 v Madride. Keď neskôr vo Viedni ukladali urnu s jeho popolom do rodinnej hrobky, rozlúčiť sa s ním nezabudli prísť ani viacerí jeho bývalí spolubojovníci z jednotiek SS.