„Buď Karpaty prejdeme, alebo na nich padneme.“ Žiadna iná veta necharakterizuje Ivana Stepanoviča Koneva lepšie. V roku 1970 dostal Zlatú hviezdu hrdinu ČSSR, za zásluhy pri oslobodení. Nikto však nepovedal, o ktoré oslobodení išlo - či o to z roku 1945, alebo o „oslobodenie“ z augusta 1968.
Rozporuplnejší vojvodca v porážke hitlerovského Nemecka hádam neexistuje. Chlapec z roľníckej rodiny a sezónny drevár sa vypracoval na víťazného maršala Sovietskeho zväzu, bez toho, aby počas druhej svetovej vojny jedinýkrát vystrelil z pušky.
Konev bol medzi sovietskymi maršalmi kuriózny aj tým, že neprežil ani jediný deň vo frontových zákopoch prvej svetovej vojny. Aj v občianskej vojne, ktorá nasledovala, sa venoval kariére politruka a najmä čistkám v Červenej armáde.
Český historik Jiří Fidler v Konevovom životopise Osloboditeľ usudzuje, že chýbajúca skúsenosť zo smrtiaceho prostredia zákopov priviedla Koneva k úplnej necitlivosti voči utrpeniu a stratám podriadených vojakov.
Aj podľa ďalšieho historika Zdenka Vališa maršal vynikal veľkými ambíciami, ale tiež bezohľadnosťou. „Mal o pätinu vyššie straty než Žukov, o tretinu vyššie než Rokossovskij a o celú polovicu než Malinovskij,“ porovnával. Pod Konevovým velením padlo asi 700-tisíc vojakov a ďalších bezmála 300-tisíc bolo zajatých. Väčšina sa nevrátila.
Československo nadvakrát
Najprv Konevove vojská oslobodzovali v roku 1944 Československo z východu, aby pomohli Slovenskému národnému povstaniu. Po dobytí Duklianskeho priesmyku pokračovali v útoku na Berlín už poľskými nížinami. O rok neskôr Konev prišiel s 1. ukrajinským frontom od Berlína - tentokrát na pomoc Pražskému povstaniu.
V oboch prípadoch hral maršal vabank: úspech znamenal slávu a hlavne priazeň sovietskeho diktátora Stalina. Pri bojoch o Dukliansky priesmyk pritom Konev riskoval „iba“ more krvi vlastných ľudí. Za jediný mesiac padlo na Dukle približne 60-tisíc sovietskych vojakov a 2 400 československých. Wehrmacht stratil 11-tisíc mužov.
Účastník bojov na Dukle, už zosnulý generálplukovník Miroslav Šmoldas, kedysi povedal, že operácia v horách, akou bola tá na Dukle, si vyžaduje aspoň tridsaťdňovú prípravu kvôli prieskumu, špeciálnemu výcviku i vytvoreniu zásob munície, techniky a proviantu.
„Maršal Konev žiadal aspoň desať dní, Stalin mu dal iba päť. Je to to isté, ako keď dáte krajčírovi namiesto dvoch dní iba dve hodiny. Nejako to sako spichne, bude však podľa toho vyzerať. Práve tak maršal Konev karpatsko-dukliansku operáciu doslova spichol a ona tak aj vyzerala a podľa toho dopadla.“
Český veterán bol svedkom, ako Konev vydal rozkaz. Potom vraj chvíľu mlčal a tresol ceruzku o mapu. „To bude ale pekný bordel!“ zaklial. Šmoldas spomínal aj na to, ako velitelia museli piatykrát dobýjať jednu z hôr, a pritom sa nič nemenilo: „Ak vás po neúspechu neposilní delostrelectvo ani pechota a vy nezmeníte ani manéver, tak to nemá nádej na úspech, potom je to stupídnosť a straty na životoch sú obrovské.“
S neveľkými obeťami dorazil Konev naopak do Prahy. Tentoraz predviedol fantastický výkon, keď sa mu podarilo bleskovo preniknúť do hlbokého tyla ešte neporazeného wehrmachtu a zavčas rána 9. mája 1945 sa objaviť v Prahe.
Deň predtým však povstalecké vedenie uzavrelo s nemeckým velením dohodu, ktorá bola faktickou nemeckou kapituláciou. Nemci zložili zbrane a začali s odchodom do amerického zajatia v západných Čechách. Česko-nemecká dohoda o zastavení bojov podľa historika Fidlera zľahčovala význam sovietskej operácie, a preto musela byť neskôr zabudnutá a jej českí signatári boli perzekvovaní.
Na piedestál oslobodenia Prahy vystúpil jediný človek, maršal osloboditeľ Ivan Stepanovič Konev. Za oslobodenie Prahy sa nad Moskvou rozliehali slávnostné delostrelecké salvy spojené s oslavami konca vojny. A Konev dostal už druhú Zlatú hviezdu hrdinu ZSSR i vytúžený Rad víťazstva.
Skúsenosti z čistiek
Až po roku 1989 vyšlo najavo, že už v máji 1945 odvliekla sovietska tajná služba z Prahy a jej okolia s tichým súhlasom Koneva tisíc československých občanov ruskej národnosti, ktorí odišli do exilu po boľševickom prevrate v roku 1917.
Medzi nimi aj Sergeja Vojcechovského, jedného z najschopnejších a najtalentovanejších československých generálov. Na zozname najhľadanejších osôb sovietskej tajnej služby sa ocitol preto, že ešte ako cársky dôstojník tvrdo potláčal jednotky boľševikov. Vojcechovský zahynul na Sibíri v roku 1951. Celkovo bolo z Československa do gulago odvlečených 10-tisíc ľudí. Na veľmi opatrné protesty československých úradov Konev nereagoval.
Podozrievavého diktátora Stalina si Konev podľa historika Vališa získaval mimoriadnou osobnou oddanosťou. Napriek tomu ho chcel Stalin po napadnutí Sovietskeho zväzu, keď maršal neúspešne velil Západnému frontu, zlikvidovať. Upustil od toho až po intervencii maršala Žukova. V jeho pozostalosti sa našiel úryvok z pamätí, ktorý z knihy vyškrtla cenzúra. „Treba povedať, že až do bitky pri Kursku Konev velil vojskám zle, a bol preto niekoľkokrát zbavený velenia frontu.“
Osobná Konevova oddanosť Stalinovi sa prejavovala aj v tom, že v priebehu bojov telefonoval diktátorovi a väčšinu zásluh pripisoval sebe. Po Stalinovej smrti sa navyše ukázalo, že Konev diktátorovi donášal na iných vplyvných veliteľov Červenej armády, na ktorých pre ich vojnové úspechy žiarlil. Udania začal písať už v roku 1937 a týkali sa aj maršalov Žukova či Vasilevského. Žukov však nakoniec Konevovi odpustil, hoci ten dvakrát prispel k jeho odvolaniu.
Keď Nikita Chruščov začal po smrti diktátora vyťahovať Stalinove zločiny, Konev naňho zaútočil. Bál sa, že Chruščovova kritika zmetie aj jeho. Chruščov však Konevovi ukázal balík listov, ktoré maršal písal o ostatných, a tým ho umlčal.
Osud maršala Koneva je zaujímavý aj tým, že ho sovietski vodcovia povolávali vždy, keď mali nejakú špinavú prácu. Bolo to tak v roku 1956, keď utopil v krvi maďarské povstanie. V roku 1961 bol pod ochranou Konevových vojsk postavený Berlínsky múr. A maršal maskoval svojou autoritou aj prípravy na okupáciu Československa o sedem rokov neskôr. Blahoželal síce Ludvíkovi Svobodovi k zvoleniu za prezidenta, ale zároveň mal v delegácii desiatky rozviedčikov, ktorí mapovali terén pre intervenciu.
Do Prahy si však o dva roky neskôr Konev pre titul hrdinu ČSSR neprišiel. „Možno išlo o šok z okupácie Československa. Rozčarovanie z intervencie priznávali aj ďalší penzionovaní maršali a generáli,“ povedal Fidler.