Je to jeden z príbehov odvahy a symbolov boja proti presile. Vo Fínsku vôbec prvýkrát narazilo ťaženie dvoch agresívnych veľmocí - nacistického Nemecka a ZSSR - ktoré za rok a pol premohli Československo, Poľsko, Rakúsko i pobaltské krajiny. Fíni v „zimnej vojne“ proti Sovietom stratili územie, ale udržali vlastný štát.
Výkladov, čím všetkým bola Talvisota, ako Fíni hovoria zimnej vojne so ZSSR z rokov 1939 až 1940, sa dá nájsť veľa. Do akej miery viedla nacistické Nemecko k podceneniu Červenej armády a naopak do akej miery pomohli sovietskym vojakom drahé skúsenosti z Fínska v neskorších bojoch s wehrmachtom, je dodnes témou publicistov a historikov.
Rozhodne to ale bolo nerovné stretnutie slabej demokratickej krajiny s komunistickým agresorom, ktorého vojenská prevaha bola na papieri úplne zdrvujúca. Napriek tomu nestačila. Fínsko svetu ukázalo, že počet diel a tankov nie zďaleka jediné kritérium, ktoré rozhoduje vojny.
Korene sympatií k Nemecku
Fínom v roku 1917 prišiel vhod rozpad ruskej ríše, v ktorej tvorili autonómne, postupne rusifikované veľkovojvodstvo a nárazníkové pásmo pre prípadnú obranu hlavného mesta Petrohradu. Vyhlásili nezávislý štát, čo ruskí boľševici, majúci plné ruky práce s prevratom, rýchlo uznali. Lenže onedlho začali exportovať revolúciu a podporovať „červených“ Fínov v občianskej vojne o charakter nového štátu.
Na rozdiel od Ruska ale vo Fínsku vyhrali „bieli“, k čomu im vojensky pomohlo Nemecko. Z tých čias pochádzajúca afinita k Nemecku, zdieľaná značnou časťou fínskej strednej triedy a inteligencie, sa neskôr Fínsku takmer stala osudná.
V dvadsiatych rokoch ale o Nemecko ešte nešlo a Fíni so Sovietmi si k napätiu bohato vystačili. Fínsko podporovalo separatistov na ruskej strane hranice, ktorí sa chceli odtrhnúť od Moskvy, Sovieti zasa poskytovali zázemie a pomoc exilovým fínskym komunistom, ktorí proti fínskej vláde viedli teroristický boj.
Aký neutrálny fašista?
Kvalitatívnu zmenu do vzťahu oboch krajín tak nevniesol formálny pakt o neútočení, uzatvorený v roku 1932, ale Stalinova paranoja z obkľúčenia nepriateľmi - Poľskom a Nemeckom na západe a Japonskom na východe. Fínska vláda – rečou propagandy „reakcionárska fašistická klika“ - by mohla poskytnúť nástupný priestor pre útok na Leningrad! Že Helsinky deklarovali neutralitu, sovietskeho vodcu nezaujímalo. Aký neutrálny fašista?
Sovieti prišli s územnými nárokmi, ktoré po uzatvorení paktu Molotov-Ribbentrop (ktorého tajná doložka im Fínsko pririekla ako sféru vplyvu) vystupňovali. „Navrhli“ odovzdanie opevnenej Karelskej šije, niektorých ostrovov a stavbu sovietskej základne pri Helsinkách.
Fíni ale na rozdiel od pobaltských štátov odmietli. Verili v nepriechodný pohraničný terén, schopnosti hlavného veliteľa, bývalého cárskeho generála Carla Gustava Emila Mannerheima - a v zázrak.
Vojna sa začala po tom, čo Sovieti ostreľovali z diel vlastných pohraničníkov a obvinili z toho Fínov (neskôr´to priznal Chruščov). Udalosti nabrali rýchly spád: označenie Fínov za nepriateľov, ultimátum na stiahnutie zbraní od hraníc, prerušenie diplomatických vzťahov. Tridsiateho novembra 1939 vtrhla sovietska armáda do Fínska a bombardovala Helsinky.
Kaki uniformy a Molotovove „koše s chlebom“ proti koktailom
Sovietsky zväz, vylúčený za agresiu zo Spoločnosti národov, nasadil proti Fínsku štyri armády s 22 divíziami a niekoľkými tankovými brigádami, čiže väčšiu silu, než Fíni očakávali. Na začiatku bojov mali Sovieti prevahu až 3:1 v počte vojakov, 30:1 v počte lietadiel a 50:1 v počte tankov.
Na druhej strane ale podcenili protivníka i počasie, veliteľský zbor bol ochromený stalinskými čistkami a na zimnú vojnu neboli pripravení. Chýbali zimné stany, vojaci sa nevedeli lyžovať a v kaki uniformách boli odkázaní na pohyb po cestách.
Fínom okrem odhodlania a veliteľského zboru nezdecimovaného čistkami a neochromeného politrukmi pomáhal ťažký terén znemožňujúci blitzkrieg v nemeckom štýle. Zimu znášali oveľa lepšie než nevybavení Sovieti a dlhé noci, okrem obmedzenia sovietskeho letectva, umožňovali útoky v štýle „udri a zmizni“ vojakom na lyžiach. Činili sa aj ostreľovači.
Prakticky úplne však Fínom chýbali tanky, protitankové a protilietadlové zbrane či munícia do diel. Rovnako mali nedostatok pechotných zbraní a streliva.
Prvú fázu vojny, ktorú sovietsky veliteľ Kiril Mereckov plánoval vyhrať za dva týždne, napriek tomu rozhodli faktory hrajúce v prospech Fínov. Neskúsení a nevybavení sovietski vojaci mrzli v teplotách klesajúcich tú zimu k -40 °C, umierali pri nekoordinovaných útokoch proti Mannerheimovej línii i severne od Ladožského jazera. Tam sa Fínom darilo prenikajúce a početnejšie sovietske sily rozdeliť a postupne vyhladovať, pobiť či obrátiť na ústup.
Ranu sovietskej prestíži liečila propaganda: zákerného protivníka podporuje tisíc elitných amerických pilotov, Mannerheimova línia je najsilnejšia na svete, navyše to počasie... Nálety na fínske mestá označil Molotov za zhadzovanie košov s chlebom. Fíni po klamárskom ministrovi pomenovali zápalné fľaše, ktorými (so značnými stratami pechoty) ničili sovietske tanky.
Keď to nešlo silou, pôjde to väčšou silou
Sovieti sa z fiaska poučili. Zreorganizovali svoje sily, na Karelskej šiji namiesto desiatky divízií rozmiestili 26, zlepšili súčinnosť tankov a pechoty a rozhodli sa obranu namiesto nekoordinovaných útokov prelomiť sústredeným úderom.
Po desiatich dňoch nepretržitých bojov sa im to vo februári podarilo. Mannerheim potom svojim unaveným vojakom vydal rozkaz na ústup na záložné pozície.
Na kľúčovom bojisku tak bolo rozhodnuté, s blížiacou sa jarou napokon všetkým vyhovovalo ukončenie bojov. Fínom, pretože boli beznádejne vyčerpaní a zvažovaná britsko-francúzska intervencia zostávala pre nesúhlas Nórov a Švédov s prejazdom vojsk v ríši snov. Sovieti sa zasa báli, že s ich ťažká technika po odmäku utopí vo fínskych bažinách. A nacisti kvôli dodávkam železnej rudy potrebovali čo najstabilnejšie Švédsko.
Obe krajiny tak 12. marca 1940 podpísali v Moskve mier. Podmienky boli tvrdé, Fínsko muselo odstúpiť väčšie územie, než Sovieti žiadali pred vojnou, vrátane druhého najväčšieho mesta Viipuri (dnes ruský Vyborg) a stratilo tretinu predvojnovej ekonomiky.
Stalina ale severské dobrodružstvo stálo viac než 300-tisíc mužov (päťnásobok fínskych strát) a ak počítal s tým, že Fínsko pohltí – tak ako Estónsko, Lotyšsko a Litvu - tak neuspel. Pôvodný agresor, teda ZSSR, však z druhej svetovej vojny na rozdiel od Fínska vyšiel ako víťaz.
