Bitka o Stalingrad bola jedným z najväčších vojenských stretnutí druhej svetovej vojny. Sovietske víťazstvo v nej prinieslo obrat vo vývoji konfliktu na východnom fronte a nakoniec sa stalo jedným zo symbolov celkovej nemeckej porážky. Bitka sa skončila kapituláciou posledných nemeckých jednotiek 2. februára 1943.
Útok na Stalingrad (dnešný Volgograd) bol súčasťou širšej nemeckej ofenzívy, ktorá sa začala koncom júna 1942. Jej hlavným cieľom bolo získanie kontroly nad ropnými poliami na Kaukaze. Zároveň mal byť dobytý aj Stalingrad, priemyselné mesto a dôležitý dopravný uzol ležiaci na Volge.
Do veľkej miery prestížnou úlohou obsadiť mesto nesúce meno samotného ruského vládcu Josifa Stalina, bola poverená 6. armáda vedená generálom Friedrichom Paulusom. Aby si poistil víťazstvo, dal Hitler k Stalingradu povolať ješte 4. tankovú armádu generála Hermanna Hotha, ktorá sa mala tiež pôvodne zúčastniť ťaženia na Kaukaz. Do bojov boli na nemeckej strane nasadené aj talianske, chorvátske a rumunské jednotky.
Boje okolo mesta, z ktorého sovietska generalita vytvorila centrum obrany, sa začaly 17. júla 1942 a trvali pol roka. Obrancovia Stalingradu pod velením generála Vasilija Čujkova boli najprv zatláčaní stále hlbšie k rieke Volge, za ktorú nesmeli podľa Stalinovho rozkazu ustúpiť. V čase najväčšieho nemeckého postupu držal Čujkov z celého mesta iba malý pás zeme, široký v najužšom mieste iba niekoľko sto metrov.
V novembri 1942 však Červená armáda zaútočila na severné a južné krídlo nepriateľa a po štyroch dňoch tuhých bojov nemeckú 6. armádu obkľúčila. Jej veliteľ Paulus nakoniec 31. januára 1943 kapituloval. Menšia časť jeho jednotiek, ktorá bola odrezaná v severnej časti mesta, pokračovala v odpore ešte dva dni.
Počas urputných bojov utrpela Červená armáda obrovské straty; počet mŕtvych, zranených či nezvestných podľa všetkého prekročil jeden milión. Na strane agresora bolo viac než 800-tisíc mŕtvych, zranených či zajatých. Z asi 91-tisíc nemeckých vojakov, ktorí začiatkom roka 1943 padli do ruského zajatia, sa ich po vojne do vlasti vrátilo iba päť až šesť tisíc.
Porážka nemeckých vojsk znamenala obrat v dovtedy prevažne úspešnom ťažení wehrmachtu Ruskom. Červená armáda potom už prevzala iniciatívu a zastavila sa až v máji 1945 v Berlíne.