Bitka o ostrov Iwo-džima sa zapísala do histórie druhej svetovej vojny ako jedno z najtvrdších stretnutí medzi príslušníkmi americkej námornej pechoty a fanatickými japonskými vojakmi.
Američania sa na strategicky významnom kúsku pevniny uprostred Pacifiku vylodili 19. februára 1945 a hoci mali výraznú početnú aj materiálnu prevahu, trvalo im viac než mesiac, kým ostrov dobyli. Prvé územie patriace oficiálne Japonsku ovládli USA za cenu niekoľko tisíc mŕtvych.
Vulkanický ostrov s rozlohou 21 štvorcových kilometrov, ležiaci asi 1 200 kilometrov južne od Tokia, bol dôležitou prekážkou amerických náletov. A to nielen pre dve tamojšie letiská. Iwo-džima totiž slúžila cisárskej armáde aj ako bod včasnej výstrahy pred blížiacimi sa bombardérmi B-29.
Ostrov mal navyše veľký symbolický význam, keďže jeho guvernérom bol tokijský starosta. Prípadné dobytie malej Iwo-džimy tak znamenalo získanie časti japonského územia.
Japonci si dôležitosť ostrova uvedomovali a na jeho obranu sa dôkladne pripravili. S prácami na vybudovaní systému bunkrov a palebných postavení začali už v marci 1944, štvrť roka pred tým, ako na ostrov dorazil generál Tadamiči Kuribajaši, s ktorého menom sa spája neskorší tvrdý odpor Japoncov. Veliteľ, ktorému bolo jasné, že ho velenie vyslalo na samovražednú misiu, urobil v nasledujúcich mesiacoch z ostrova jednu veľkú pevnosť.
Plány sa síce do amerického vylodenia podarilo naplniť len čiastočne, napriek tomu ale do polovice februára 1945 Iwo-džimu pretkala sieť 18 kilometrov tunelov, doplnených palebnými postaveniami s guľometmi, delami a mínometmi. Pri ich budovaní sa uplatnil tamojší sopečný piesok, používaný na výrobu kvalitného betónu.
Symbolom japonského odporu – ale aj amerického odhodlania Iwo-džimu dobyť – sa napokon stala aj hora Suribači, týčiaca sa do výšky 166 metrov nad morom, na juhozápadnom výbežku inak pomerne plochého ostrova.
Vďaka dôkladným prípravám a hlboko pod zemou vybudovaným úkrytom sa väčšine japonskej posádky podarilo prečkať mohutné bombardovanie z lodných diel, ktoré predchádzalo samotnému vylodeniu. Kuribajaši tiež – v rozpore s tradičnou japonskou taktikou ľudských vĺn, ktoré sa jedna za druhou vrhajú proti útočníkom – svojim mužom prikázal v pokoji vyčkať, kým sa Američania vylodia. Až hodinu po tom, ako sa o deviatej ráno na plážach objavili prví americkí vojaci, spustili Japonci mohutné ostreľovanie.
Rýchlo sa tak ukázalo, že plány amerického velenia na obsadenie ostrova za jediný deň boli absolútne nereálne. Pešiaci sa veľmi ťažko dostávali cez pás čierneho sopečného piesku, kde sa nebolo kam ukryť. Vďaka odhodlaniu – a za cenu mnohých životov – sa ale nakoniec vylodenie podarilo dotiahnuť do konca a do večera bolo na Iwo-džime 30-tisíc Američanov.
„Nepoznám ho, ale ten japonský generál je poriadne prefíkaný bastard,“ precedil vraj nad rozširujúcim sa zoznamom strát veliaci americký generál Holland Smith.
Po štyroch dňoch tvrdých bojov sa jeho vojakom podarilo dobyť horu Suribači a záber na skupinku šiestich pešiakov, vztyčujúcich 23. februára okolo poludnia americkú zástavu, sa stal jednou z najslávnejších fotografií druhej svetovej vojny. Tú skupinku viedol 25-ročný seržant Michael Strank, pôvodom Rusín, ktorý pochádzal z dedinky Jarabina na východnom Slovenku. Dobytia ostrova, na ktorom americkú zástavu vztyčoval, sa však napokon nedožil. Padol 1.marca 1945, keď ho zasiahol šrapnel z americkej lode.
Vztýčením zástavy sa ale boje o ostrov Iwo-džima neskončili. Japonci boli zakopaní, kde sa len dalo, prepojenými tunelmi unikali pred granátmi a plameňometmi, ktorými sa Američania snažili bunkre „vyčistiť“, a často sa znova objavovali na miestach, kde ich už nikto nečakal.
Boje nakoniec trvali päť týždňov a padlo počas nich približne sedemtisíc amerických vojakov (ďalších asi 20-tisíc utrpelo zranenia). Z viac než 20-tisíc japonských obrancov Iwo-džimy prežilo iba pár stoviek. Väčšina sa totiž odmietala vzdať a radšej sa zapojila do beznádejných útokov, alebo spáchala samovraždu. Medzi mŕtvymi boli aj generál Kuribajaši, ktorého pozostatky sa nikdy nenašli, alebo Takeiči Niši, tankový veliteľ a držiteľ olympijského zlata z jazdeckých súťaží na olympiáde v Los Angeles 1932.
Japonský odpor však neustal ani po tom, ako Američania 26. marca 1945 oficiálne oznámili dobytie ostrova Iwo-džima. Izolovaní Japonci naďalej napádali svojich nepriateľov, postupom času sa ale už viac-menej iba ukrývali. Poslední dvaja cisárski vojaci sa vzdali až v januári 1949.
Skúsenosti z Iwo-džimy, ale aj z Okinawy, kde medzi aprílom a júnom 1945 padlo viac než 12-tisíc Američanov, nakoniec výrazne prispeli k rozhodnutiu amerického velenia zhodiť v auguste 1945 na Japonsko atómové bomby.
Spomínaná fotografia vztyčovania zástavy na hore Suribači, ktorú pre agentúru Associated Press urobil Joe Rosenthal (získal za ňu napokon aj prestížnu Pulitzerovu cenu), sa v prvej polovici päťdesiatych rokov stala predlohou pre pamätník americkej námornej pechoty. Bronzové súsošie, ktoré podľa nej vytvoril Felix de Weldon, sa nachádza pri Arlingtonskom národnom cintoríne vo Virgínii, neďaleko hlavného mesta Washingtonu. Na tomto cintoríne je pochovaný aj Michael Strank.
